Prosím, řekni mi něco!
Súčasné divadlo si s veľkou vervou, no často aj zúfalstvom hľadá schodné cestičky v bludisku postmoderny, intermediality či fragmentárnosti. Hľadanie často končí slepotou, nakoľko v dnešných nekonečných možnostiach je ťažké sa zorientovať. Nikto už vlastne nevie, čo je vkusné a čo krásne, čo je nové a čo originálne, kde sú hranice umenia či aké myšlienky môžu byť témou v dobe, ktorá už povedala viac než mala. Odpoveďou pre mnohých je hľadanie krásy a výpovede v pohybe, hudbe či akrobacii.
Takúto zmes rôznych prvkov predviedla aj skupina Décalages – Divadlo v pohybu v performanci Na větvi! na scéne pražského divadla Alfréd ve dvoře.
Když velká pravda byla vyslovena, leckdo si povšiml, že se nevynašlo ucho, aby ji slyšelo… (zleva David Synák, Seiline Vallée a Salvi Salvatore). Snímek archiv Décalages
Námetom pre vznik inscenácie sa stali verše frankofónneho básnika z Belgicka Géo Norge, v ktorých autor rieši otázky pravdy v živote. Ústredné verše, uvedené aj v bulletine k inscenácii, hovoria, že aj po jej vyslovení se nevynašlo ucho, aby ji slyšelo. Nosnou témou inscenácie je preto unikanie zmyslu, neschopnosť odhaliť pravdu, ktorá je pritom na dosah ruky. Túto snahu inscenačný tým zhmotnil aj do reálnej podoby, kedy onú vytúženú výpoveď majú herci napísanú na papieri, ktorý ale stále niekam ulietava a stráca sa a ktorý sa im až do konca predstavenia nepodarí chytiť.
A zůstáváme užaslí! Snímek archiv Divadlo Alfred ve dvoře
Popri akrobatických, pohybových a hudobných výstupoch sú tu teda aj činoherné, teda s hovoreným slovom. Všetky tieto výstupy práve odkazujú k spomínaným veršom a vo veľmi poetickom duchu pojednávajú o možnostiach nájdenia pravdy. V úvodnom výstupe herci vedú dialóg o tom, že ten druhý nič nehovorí, hoci by mal. Dialóg o nemožnosti komunikácie sa takto stáva emblémom celej inscenácie, ktorú by sme mohli nazvať divadelnými variáciami a fragmentami na tému mlčania a nenaslúchania.
Dvojica performerov – Seiline Vallée a Salvi Salvatore – predstavujú bližšie neidentifikovateľné postavy, ktorých vzájomný vzťah je len veľmi laxne definovaný a osciluje medzi partnerstvom a náhodným kamarátstvom. K dvojici sa miestami pripája tretí performer – David Synák, ktorý dianie pasívne sleduje, občas sa do neho náznakovo zapája, no hlavne ho dopĺňa sugestívnymi hudobnými vstupmi. Jeho muzikálny talent je veľmi dobre využitý, variabilita použitých hudobných nástrojov vskutku vzbudzuje obdiv. Svoje kompozície vytvára tak, že presne kopírujú atmosféru na scéne, pohybujú sa od jemných tónov španielskej gitary cez zvláštne dunivé zvuky vytvorené dýchaním do dlhej rúry až po agresívne a hravé melódie saxofónu.
Abychom si mohli říci, že je konec, musíme spolu ještě mluvit a cítit k sobě alespoň nějakou náklonnost. Snímek archiv Divadlo Alfred ve dvoře
Gro celej inscenácie, ako to sľubuje aj podtitul (Divadlo. Cirkus. Hudba.) spočíva v kabaretne radených pohybových a hudobných výstupoch. Dynamika čísel je určená aj kostýmami hercov – odev Salvi Salvatore evokuje klauniádu a tým explicitne odkazuje na tradíciu siahajúcu až k menám ako Buster Keaton a pod. Okrem károvaných nohavíc s vysokým pásom má žltú košeľu a plochý klobúk. Naopak Seiline Vellée, ako ženský, a teda nežný pól inscenácie, nosí rôzne šaty, všetky ale elegantné a „šik“.
Scéna je takmer prázdna, okrem notových stojanov, na ktorých je množstvo papierov (medzi ktorými sa schováva aj ten s „pravdou“), zo stropu visia dva pruhy jasne červenej látky, ktorá slúži na akrobatické výstupy. Počas predstavenia sa ešte zo stropu spustí hrazda. Hoci akrobatické kreácie nie sú priveľmi originálne, je nutné réžiu Pierra Nadauda pochváliť za to, že s nimi nepracuje samoúčelne. Všetky pohybové výstupy pracujú s témou nemožnosti komunikácie a nemožnosti naslúchania. Herci sa tak stále k sebe snažia vo vzduchu priblížiť, ale vždy si prekĺznu, nedochádza k vytúženému spojeniu. Podobne je to aj s oným vzácnym kusom papiera. Veľmi vtipne a technicky precízne je stvárnené, ako herečka visiaca na hrazde túži tento pokrkvaný papierik chytiť, no vždy jej padá. Salvi Salvatore jej ho vždy bez slova opäť podá. K prečítaniu obsahu ale nedochádza, performenkin výstup prechádza do nezrozumiteľného žvatlania.
Abychom nalezli pravdu, tu pravou pravdu, je třeba jít za svými touhami. Snímek archiv Divadlo Alfred ve dvoře
Výrazným významotvorným prvkom je aj jej samotný pôvod – ako rodená Francúzka češtinu ovláda v mierne skomolenej verzii s prízvukom. Často sa pýta svojho hereckého partnera na preklady slov do češtiny a občas prednesie repliku v svojej materčine. Nemožnosť komunikácie je tu teda tematizovaná aj samotnou národnosťou performerky (v tejto súvislosti je dobré spomenúť si na pôvod najväčších exponentov témy nemožnosti komunikácie – Samuela Becketta či Eugéna Ionesca, ktorí podobne tvorili v osvojenom, nie vlastnom jazyku).
Napriek tomu, že jednotlivé fragmenty svoju hodnotu majú, ako celok pôsobia viac roztrieštene, než je pre diváka stráviteľné. Nehomogénne prechody od činohry cez pohyb až k hudobne-spevným častiam zahmlievajú ústrednú myšlienku, ktorá sa rozplýva v nemotivovaných výbuchoch kreativity. Celková atmosféra je tiež len veľmi ťažko zachytiteľná; chvíľami má divák pocit lyrického pátosu, inokedy grotesky či klauniády. Vždy, keď sa nejaký pocit usadí, je drasticky prerušený úplným obratom a zmenou. Zdá sa mi, že inscenátori sa nechali zviesť práve tou bezbrehosťou, ktorá tak nebezpečne čnie z vôd postmoderny. Len ťažko sa dá odhadnúť, či išlo o zámer vytvoriť tak nekompaktné panoptikum, no s istotou sa dá povedať, že divákovi pevná pôda pod nohami chýba. Hľadanie výpovede inscenácie sa teda stáva akousi nie veľmi komfortnou detektívkou a divák si môže len povzdychnúť, podobne ako postavy v inscenácii: Prosím, řekni mi něco!
Décalages – Divadlo v pohybu. Divadlo. Cirkus. Hudba.: David Synák, Pierre Nadaud, Seiline Vallée, Salvi Salvatore: Na větvi! Režie Pierre Nadaud, kostýmy Erika Čičmanová, hudba David Synák, světelný design František Fabián, konzultace akrobacie Jana Korb, konzultace zpěv Petra Ernyeiová, produkce ART Prometheus, Judita Hoffmannová, Jakub Vedral, koprodukce Motus. Premiéra 14. listopadu 2011, Divadlo Alfred ve dvoře Praha.
Komentáře k článku: Prosím, řekni mi něco!
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
