Divadelní noviny > Festivaly Reportáž
Malá inventura 2020 (No. 1)
Papierové variácie a pochybnosti v črepníku
Festival nového divadla Malá inventura oslavuje tento rok svoju plnoletosť. Na základe predstavení, ktoré som mala možnosť vzhliadnuť, som si uvedomila, že nie je nič lepšie, než darovať festivalu niečo nové. Netradičné. Vyzvať obecenstvo k hľadaniu, prehodnocovaniu zaužívaných pravidiel. Prekračovať hranice a vzbudzovať otázky. A presne takéto úvahy vo mne vyvolali predstavenia Papírrrr a Roselyne, ktoré som mala možnosť vzhliadnuť v stredu, 26. februára 2020.
Na začiatok si neodpustím krátku odbočku. Keď som premýšľala nad tým, počas ktorých dní sa zúčastním tohto pražského divadelného festivalu, musela som brať do úvahy viaceré okolnosti. Napokon som sa rozhodla pre 26. – 27. február 2020, keďže v tomto termíne sa objavilo niekoľko titulov, ktoré vzbudili moju zvedavosť. Začnem Papírrrrom, ktoré vytvorilo divadelné zoskupenie Spielraum Kollektiv. Linda a Mathias Straub, autori konceptu, zameriavajú svoju pozornosť na to, čo všetko je možné vytvoriť prostredníctvom papiera. Diváci sa stávajú svedkami jednoduchých nápadov, ktoré však prekvapujú svojou rafinovanosťou a hravosťou (animácia veľkého papierového obra, rozprestieranie vejárov, ktoré zakryjú telá, tanec). Obzvlášť tanečné mizanscény v súčinnosti s týmto materiálom pôsobia mimoriadne nápadito. Performer Radim Klásek spočiatku tancuje sám, až postupne začne vytvárať z papiera tanečnú partnerku – vrchným stlačením materiálu vzniká malá hlavička s dlhým krkom. Ženská silueta je podtrhnutá dolným riasením – akoby performer tancoval so ženou v pôsobivých šatách. Súčasťou konceptu je aj živá hudba, v zložení Matěj Heinzl, Šimon Janák a David Lomič. Prostredníctvom hry na harmonike, saxofóne či píšťale umocňujú komické ladenie niektorých mizanscén (napríklad, keď sa performerka Linda Straub zatočí do papiera a na striedavé zvuky hudobných nástrojov reaguje poskakovaním, alebo keď sa s ňou snaží flirtovať papier šuchotaním na ramene). Papierové variácie, prirodzene, nabádajú k hmatovým dobrodružstvám, čím vzniká nenásilná detská interakcia, ktorá má svoje vyvrcholenie v závere. Deti spolu s performermi a hudobníkmi trhajú papiere, vyhadzujú ich do vzduchu a tešia sa z prítomného okamihu. Režisérka Linda Straub vytvorila nápaditú inscenáciu pre deti od piatich rokov, v ktorej podnecuje ich predstavivosť a hravosť. Vďaka tomuto predstaveniu som sa opäť presvedčila o pravdivosti tvrdenia, že aj prostredníctvom minimalistickej scénografie (papier) je možné sprostredkovať divákovi zážitok, ktorý ho odzbrojí ľahkosťou a humorom. Zároveň v ňom vyvolá túžbu venovať väčšiu pozornosť detailom vôkol seba. Nielen ľudia, ale aj papier si žije svojím životom!
Roselyne. Foto: archiv festivalu.
Performerka Cécile Da Costa sa vo svojej tvorbe dlhodobo venuje prepojeniu hlasu a tela, o čom svedčí aj jej najnovšie tanečno-divadelné sólo Roselyne. Hlavnou témou je hľadanie svojho miesta na svete. Performerka oživuje myšlienkové pochody Roselyne prostredníctvom anglických prehovorov, vďaka ktorým postupne zisťujeme, aká je: hanblivá, bojazlivá, pochybovačná. Svoju túžbu po neviditeľnosti realizuje Roselyne nosením kvetiny v črepníku, za ktorou sa schováva takmer počas celého predstavenia. Minimalistická scénografia tvorená z bieleho gauča a kvetu sa stáva aktívnym partnerom v túžbe po dosiahnutí neviditeľnosti (sedenie za gaučom chrbtom k divákom, plazenie sa pod ním a pod.). Performerka svoje pochybnosti a strach vyjadruje aj prostredníctvom nekoordinovaných pohybov – akoby sa telo odmietalo zmieriť so životom, ktorý Roselyne vedie a snažilo sa jej dať najavo, že je najvyšší čas na zmenu (trasenie nôh, snaha o napnutie, beh striedaný s chôdzou atď.). Jej štíhle nohy obuté v hnedých lodičkách na nízkom opätku ju podnecujú k zmene, ktorej sa však bráni. Keď začne spievať francúzske piesne, otočená chrbtom k divákom, zistíme, že Roselyne má vo svojom živote záľubu, do ktorej vkladá celú dušu. Len čo sa však obzrie a uvidí plné publikum, zdesene sa otočí a schová sa pred črepník. Chýba jej odvaha. No nielen jej. V Roselyne môže nájsť každý kúsok seba kvôli rozhodnutiam, ktoré sme vykonali, a pochybnostiam s nimi spojenými. Performerka Cécile Da Costa nám pripomína nielen vlastnú zraniteľnosť a strach, ale aj túžbu po odhodení masky, ktorá zúfalo volá po autenticite. Čo znamená byť sám sebou? Chcem vôbec byť sám sebou? Vystavujem sa tým riziku? Akú hodnotu má autentickosť v súčasnej dobe?
Komentáře k článku: Malá inventura 2020 (No. 1)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
