Žena je viac než len manželka
Aprílová premiéra Popel na křídlech Suzanne Renaud v Horáckom divadle v skratke zhŕňa príbeh talentovanej francúzskej autorky a prekladateľky Suzanne Renaud (1889 – 1964). Tematizuje aj úlohu ženy v rodine, nie tak klasickú ako by sa v Československu minulého storočia mohlo očakávať. Autorskou inscenáciou nadviazal režisér Dodo Gombár na svoju predošlú spoluprácu s jihlavským divadlom (Martinů – Česká rapsodie Bohuslavova), ktoré zároveň pokračuje v uvádzaní titulov s tematikou významných osobností z tohto kúsku sveta.
Celá rodina Suzanne Renaud pohromade. Zľava Marián Chalány (Bohuslav Reynek), Michal Kraus (syn Daniel), Lenka Schreiberová (Suzanne Renaud), Vít Hofmann (syn Jiří). Foto: Igor Stančík
Renaud do Petrkova, neďaleko Havlíčkovho Brodu, prišla po tom, ako sa vydala za známeho českého grafika, maliara, prekladateľa a básnika Bohuslava Reyneka. Renaud síce najskôr Reynekovu žiadosť o ruku odmietla z dôvodu smútku za zosnulou matkou, no nakoniec sa za neho predsa vydala. Hoci si spočiatku len veľmi ťažko zvykala na drsný a priveľmi odlišný spôsob života na Vysočine, predsa len si k nemu našla cestu a to sa dokonca odzrkadlilo aj v jej básnickej zbierke (Dveře v přítmí). Niekoľko rokov manželia žili striedavo v Petrkove a v Grenobli. Práve v Pertkove Renaud od začiatku pútala pozornosť miestnych, pretože sa odlišovala svojim správaním a vystupovaním. V tomto kraji nebolo zvykom, aby sa dámy obliekali do rukavičiek a nosili si k rybníku slnečníky.
Posledná premiéra tejto sezóny sa pozerá na umelkyňu z rôznych uhlov. Jednak ju zobrazuje ako mladú ženu smútiacu nad stratou svojej milovanej matky, ale aj ako silnú bojovníčku nie vždy pripravenú ustúpiť mužským očakávaniam. Tieto jej polohy sa najmä v prvej polovici inscenácie často striedajú a každú chvíľu pred sebou vidíme inú etapu z jej života. Akoby metódou filmového strihu je na javisku chvíľu Renaud ešte v prítomnosti svojej matky a len o niekoľko sekúnd neskôr už vo svojom dome víta Bohuslava Reyneka, ktorý prichádza až po tom, čo obaja jej rodičia zomreli. Spočiatku sa takéto prechody striedajú často, no ako predstavenie napreduje, je ich čoraz menej. Keďže je ale inscenácia biografická, a teda nejde o veľkú aktualizáciu, sú to práve „strihy“, čo dodáva deju dynamiku. Akonáhle sa začínajú vytrácať, predstavenie pôsobí monotónnejšie.
Marián Chalány ako manžel Suzanne Renaud – Bohuslav Reynek. Foto: Igor Stančík
Prirodzene iba ťažko sa dá v jednom predstavení zachytiť celý život človeka, preto sú aj tu vybrané len niektoré z najdôležitejších momentov, viažuce Renaud k Vysočine. Menšia, takmer žiadna, pozornosť sa prikladá jej životu a fungovaniu vo Francúzku. Snáď najzásadnejšie pôsobí rozhodnutie vydať sa a žiť striedavo vo Francúzku a v Československu. Je to zlomový moment, kedy si aj ona musí vybrať medzi rodinou a kariérou, čo sa nám zdá byť aktuálne dnes, ale pred viac než sto rokmi to iste fungovalo odlišne.
Čo pôsobí príliš tradične, je dobové riešenie scény. Výrez časti domu, kde sa celé predstavenie odohráva, až príliš pripomína realizmus minulého storočia. Dom je iba domom. Scéna ostáva rovnaká počas celého večera a využíva estetiku prvej polovice dvadsiateho storočia pri vidieckej architektúre. To sa nemení ani v momentoch, kedy sa dej situuje do Francúzka, no vďaka zrozumiteľnosti textu sa dá ľahko určiť, v ktorom z miest sa nachádzame. Výraznou je posteľ prinášaná do stredu miestnosti v momentoch, kedy je Renaud slabá alebo chorá. Tá je ale nemocničná, preto do zdanlivo pokojnej a obyčajnej miestnosti prináša sterilnosť a pocit nebezpečenstva. Pomocou koliesok sa s ňou ľahko manipuluje, takže nie sú potrebné zdĺhavé zmeny scény. Scénografia len zasadzuje dej do danej doby, no nestáva sa určujúcou. Podobne sú na tom aj kostýmy, takisto dobové s očividnými rozdielmi medzi módou francúzskou a vidieckou v Československu. Elegantnejšie a štýlovejšie šaty Renaud a najmä jej sestry, kontrastovali s jednoduchými, vidieckymi oblekmi. Farebne nebola výrazná ale ani jedna strana, dominovali čierna, biela a odtiene modrej.
Absolútne pevná štvrtá stena medzi javiskom a hľadiskom prináša chladný odstup od postáv, ktorých život mi nakoniec prišiel príliš priemerný na to, aby sa niekedy mohli stať významnými. Už od začiatku sa zdá byť Suzanne Renaud v určitom kontraste s týmto prostredím, akoby sem nepatrila, no zároveň sa postupne mení a stále viac súznie s Vysočinou aj miestnymi ľuďmi.
Najviac pozornosti sa pochopiteľne venuje postave autorky. Tú stvárňuje Lenka Schreiberová. Predvádza už tradične dobrý výkon, no napriek tomu sa mi nie úplne hodila do tejto roly. Miestami je až príliš výrazná a zatieňuje každého okolo seba, súčasne vyznieva práve viac ako matka a manželka než ako umelkyňa. To pôsobí neprimerane a obmedzujúco.
Jedna z komických scény Jakuba Škrdly odohrávajúcich sa v truhle. Foto: Igor Stančík
Šárka Býčková ako jej sestra vedľa nej vyzerá viac ako dcéra. Možno práve Býčková sa do roly Renaud hodí o niečo viac (postavu Suzanne Renaud stvárnila už predtým v inscenácii Poklekni před duší), a napriek tomu, že sa na scéne objavuje iba zopárkrát, zanecháva úplne odlišný dojem ako ostatné postavy. Pôsobí lyrickejšie a nie tak zničene. Je hravá, pozitívna, a zdá sa, že si so sestrou naozaj rozumie, hoci sú každá úplne rozdielna.
Pri Schreiberovej výraznosti pôsobí aj Bohuslav Reynek (Marián Chalány) len ako zakríknutý tichý manžel pod pevnou rukou svojej manželky. Text pritom venuje značnú pozornosť tomu, ako je pre ženu ťažké obetovať svoj život rodine, ak má ona sama umelecké ambície. Suzanne sa stíha starať o deti aj písať a prekladať, aj keď len v značne obmedzené miere, práve preto, že je žena, na ktorú sú kladené veľké spoločenské nároky. Od žien sa neočakáva, že budú tými, ktoré dokážu byť „hlavou“ rodiny. Takto dôležitá a aktuálna téma sa objavuje už v príbehu spred storočia, a pritom túžba žien po kariére je dodnes diskutovanou témou. Zreteľný je aj rozdiel medzi vidiekom a mestom, čo takisto definuje možnosti uplatnenia sa. Renaud ako žena z mestského prostredia sa zrazu ocitá na dedine. Je šokovaná, keď vidí, odkiaľ jej muž pochádza, čo Schreiberová veľmi dobre zobrazuje cez reč tela. Napríklad v istom telesnom dištanci od Reynekových rodičov, ktorých rešpektuje, ale nerozumie ich životným postojom. Oni žijú preto, aby sa zaopatrili, a sú pripravení zomrieť, no Renaud je ženou umenia, jej pohľad na život nespočíva v manuálnej, ale intelektuálnej práci. Chce od života viac než len chleba, soľ a vodu. Potrebuje cítiť a všetko prežívať do poslednej kvapky. Jej manžel je rovnaký, ale predsa úplne odlišný. Miluje ju, no nedokáže ju pochopiť. Nemusí prechádzať voľbou medzi rodinou a kariérou, a nie je pre neho ani tak ťažké zvykať si na druhý domov vo Francúzsku. Aj na javisku je medzi nimi cítiť odstup a nepochopenie, napriek tomu, že sa majú radi.
Zvlášť jedna postava ale vnáša do nie príliš veselého príbehu humor, je ňou otec Bohuslava Reyneka v stvárnení Jakuba Škrdly. Jednou z vtipných scén je skúšanie si vlastnoručne vytvorenej truhly, ktorou je nesmierne nadšený. A síce ide o vážnu tému smrti, celý čas to vnímame s humorom a nie s pátosom.
Keď sa v druhej časti predstavenia začína hovoriť o vojne, zrazu sa menia inštinkty všetkých zúčastnených. Dôležité je prežiť. Zachrániť svoje deti a rodinu. Trocha pateticky sa zobrazujú udalosti, ktoré sú dnes už len históriou, a bez správnej aktualizácie či prepojenia so súčasnosťou sa stávajú dokumentom. Zároveň je to aj moment, kedy predstavenie nadobúda už plne klasickú biografickú formu a jedna udalosť strieda chronologicky tú druhú. Nedochádza k náhlym strihom medzi obdobiami ako na začiatku.
Najdôležitejšia tu je žena. Žena, ktorej meno poznáme, možno poznáme aj jej príbeh, ale nikdy sa nedozvieme všetko. Sme síce o desaťročia dopredu, ale ak si položíme otázku, kam sa za ten čas posunulo vnímanie ambicióznej ženy, nemôžeme si jasne odpovedať. Čoraz častejšie sa uvádzajú inscenácie tematizujúce podobnú problematiku (napr. Manželka publikovaného básnika v pražskom Štúdiu Hrdinov). V Jihlave sa však skutočnosť, že Renaud bola umelkyňa, neprezentuje v tak veľkej miere. Veľa sa o tom hovorí, ale vytráca sa poetickosť. Jediné, čo ju zachováva, je použitie niektorých jej básní, ktoré zaznievajú
ako súčasť replík Lenky Schreiberovej. Inak je ale hrdinka zobrazovaná predovšetkým v úlohe manželky. Nedá sa poprieť, že je to hra napísaná mužom. Otázkou je aj materstvo, ktoré značne ovplyvní život hlavnej postavy, no omnoho menej jej muža, ktorý ďalej pokračuje vo svojom diele. Má vôbec žena šancu naplno vyvinúť a preukázať svoju tvorivosť, keď sa stane matkou a manželkou? A naučí sa spoločnosť premýšľať nad tým, že ak sa o to jedného dňa ženy pokúsia, tak z ich detí nevyrastú zanedbané indivíduá, ktorým matky nevenovali dostatok pozornosti pre svoju kariéru?
///
Horácké divadlo Jihlava – Dodo Gombár: Popel na křídlech Suzanne Renaud. Režie Dodo Gombár, dramaturgie Barbora Jandová, scéna a kostýmy Adéla Szturcová, hudba David Rotter. Premiéra 22. dubna 2023 na Velké scéně.
Komentáře k článku: Žena je viac než len manželka
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
