Divadelní noviny Aktuální vydání 19/2024

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

19/2024

ročník 33
12. 11. 2024
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • KritikLab
  • Hledat
  • Můj profil

    Divadelní noviny >

    Nech si píše kto chce, ale…

    V Divadelnom ústave sa v stredu 28. apríla 2010 diskutovalo na tému českých divadelných periodík, priestorov, o tom, kam sa dá, nedá, môže, nemôže písať, o problematike „ideálneho“ divadelného kritika, o hodnote recenzií a podobne. Ako je zvykom na diskusiách, ku konkrétnym stanoviskám, návrhom či záverom neprišlo. V každom prípade však ponúkla priestor pre porovnanie stavu českej divadelnej kritiky so slovenským, ktorý poznám hlbšie.  

    (Autorka je absloventka teatrologie na bratislavské VŠMU, nyní pokračuje v doktorandském studiu na katedře teorie a kritiky DAMU)

    Ide o veľkosť rybníka?

    Aj v Čechách aj na Slovensku je divadelná kritika uzavretou komunitou. V porovnaní s českými podmienkami, je na tom tá slovenská ešte trochu horšie, fenomén webových periodík, blogov tam ešte nedorazil a tak si musí vystačiť vlastne s troma periodikami – Slovenské divadlo (odborný časopis, koncepčne podobný Divadelnej revue) a KOD-Konkrétne o divadle (mesačník o súčasnom slovenskom ale aj medzinárodnom divadle, alúzia na český SAD je však iba v názve), Javisko (zameraný na ochotnícku divadelnú scénu). Priestor dopĺňajú kultúrne rubriky v denníkoch, v ktorých je o chlp viac miesta ako v inzerátoch. Ak k tomu pripočítam ešte študentský časopis DF VŠMU Reflektor (ktorý sme ako študentky divadelnej vedy založili počas môjho štúdia, aby sme sa doslova učili písať, mali naň priestor a tak dali trochu zmysel svojmu štúdiu), je to všetko.

    Ojedinelým projektom je grantový projekt IS.Theatre.sk (spolupodieľa sa na ňom Divadelná fakulta VŠMU, bratislavský Divadelný ústav a slovenské centrum AICT), zameraný na monitorovanie slovenských divadiel. Ten poskytuje servisnú službu – recenzie o takmer každej premiére a súčasne ponúka hodnotnú (a súčasne finančne atraktívnu) prax pre začínajúcich autorov/ky.

    Čiže v porovnaní s českými možnosťami, od špecializovaných časopisov, novín, webov, blogov cez popularizačno-kultúrno-spoločenské časopisy a denníky, je to skromné až hanba! Redakcie časopisov sú však ešte uzavretejšou skupinou, ktorá medzi seba nových a tobôž mladších kolegov a kolegyne púšťa veľmi opatrne, častokrát len na tlak zvonka a ako reakciu na osobnú iniciatívu. Preto nie je objavom, že dochádza k difúzii slovenských autorov/autoriek do českého kontextu ale menej naopak. Veď prečo aj? Českí kritici/kritičky majú kam písať!

    Generačná priepasť

    Jedným z podstatných problémov, ktorý som zaznamenala aj na pražskej diskusii, je nerovnomerné generačné rozvrstvenie kritikov/kritičiek, ktoré je v slovenskom prostredí ešte viac asymetrické. Nakoľko na Slovensku chýba jedna celá generácia (tzv. mladšia stredná, ak by som mala použiť terminológiu generačného členenia slovenského herectva), delí sa slovenská kritika doslova na pedagógov a ich ešte stále študentov či čerstvých absolventov. Medzi tým takmer nič.

    Problém súčasnej slovenskej divadelnej kritiky je v niečom inom, o čom na diskusii v Divadelnom ústave nepadla zmienka. A síce, vo väzbách staršej generácie divadelných praktikov a teoretikov/kritikov. Jednoducho povedané, niekedy recenzia môže uškodiť priateľstvu. Staršia generácia si zachováva určitý status, ktorý neprekročí, jednoducho o tom či tej sa nebude písať hanlivo (kriticky), lebo je to významná osobnosť. Len máloktorý kritik/kritička riskuje „ozajstné“ kamarátstvo a radšej si vydýchnu, ak to za nich napíše niekto mladší, „nezaťažený“. Automatickou reakciou je, že sa spustia obvinenia na autora/autorku, ktoré vyčítajú, že si takéto a onaké vyhlásenia dovoliť nemôže, lebo o divadle ešte nič nevie a ešte poprípade ani nedoštudoval a podobne. A pritom, súvisí zrelý divadelno-kritický názor podložený hodnovernými a vecnými argumentami s vekom kritika/kritičky? Stále sme mladí/mladé na to, aby sme písali recenzie, ale na druhej strane, čo ak je to naopak? Čo ak sú niektorí/ré kritici/čky už starí/ré na to, aby im mohla veriť zasa mladá generácia? (Absolútne nemám nikoho konkrétneho na mysli, iba sa snažím o obojstrannú predstavu obdobných výrokov).

    Som kritik, ale robím divadlo!

    Nie je novinkou, že značná časť študentov/študentiek divadelnej vedy má prvotné divadelno-praktické ambície (na Slovensku, a ako som si všimla, aj na DAMU, bežná prax). Na rovinu, buď ich nevzali na herectvo, réžiu/dramaturgiu a oni chcú študovať „divadlo“ alebo študujú súčasne niekoľko odborov. Myslím si, že praktická skúsenosť je pre teoretikov absolútne nepostradateľná a rovnako naopak, aj praktici by sa mali orientovať v dejinách, teórii a formulovať kritické stanoviská. Otázkou ale je, môže byť dramaturg, herec, režisér súčasne kritikom? Má niekto – tvorca právo hodnotiť prácu svojich kolegov? Etický kódex kritika, ktorý každoročne obnovuje organizácia AICT, sa veľmi vyhranene stavia k akýmkoľvek zväzkom kritika a divadelníkov, ktorých by mal hodnotiť. Na jednej strane nemôžem písať recenziu na inscenáciu mojej „sesternice z x-tého kolena“, na strane druhej každý druhý aktívny dramaturg/dramaturgička v jeden deň odpremiéruje v meste Z v divadle Q a na druhý deň píše kritiku na inscenáciu vo vedľajšom divadle (a to nehovoriac o zastúpení týchto ľudí v porotách rôznych festivalov či divadelných prehliadok).

    Ak mám praktické divadelné ambície, ak som profesionálna divadelná praktička, členka súboru či podobne, je to predsa nielen divadelný ale aj spoločenský a morálno-etický krikľavý prešľap, aby som sa systematicky kriticky (samozrejme nestranne J) vyjadrovala k práci, ktorú tiež sama robím. Alebo sa mýlim a žijem v predstave, že éra divadelnej kritiky ako váženej profesie ešte stále žije a pritom je už mŕtva?

    Študuješ divadelnú vedu? Tak sa dobre vydaj!

    Každý z nás vedel, vie a bude vedieť, že z divadelnej kritiky človek nezbohatne. Nikdy to tak nebolo a aby sa stav zmenil, asi by bolo jednoduchšie zmeniť krajinu či svetadiel. Myslím, že väčšina z nás išla študovať tento nevďačný odbor aj napriek úskaliam, ktoré sa za ním skrývajú a aj s vedomím, že sa nebudeme mať najlepšie na svete. Predpokladám, že každý absolvent/tka divadelnej vedy dostal nespočetne veľa krát otázku, „A čo potom budeš robiť, keď doštuduješ?“, na ktorú jednoducho nevedel/la odpovedať.

    Poznámky niektorých kolegov (už nejde ani o vek či národnosť) o tom, že nie sú miesta, nie sú peniaze, nie je záujem z vyšších sfér, nemajú žiaden efekt. Presne poznáme situáciu, vieme ako sa musíme obracať a sťažnosti a poukazovania (s poddtextom „objavenia Ameriky“) jedincov, ktorí majú istotu pracovnej pozície v štátnych inštitúciách či akademickom prostredí, nám na sebavedomí síce nepridá ale snáď ani neodradí!


    Komentáře k článku: Nech si píše kto chce, ale…

    1. Kateřina Veselovská

      Avatar

      Výstižné – potěšilo – díky!

      01.03.2011 (16.16), Odpovědět, Trvalý odkaz komentáře,

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,