Divadelní noviny > Kritika Zahraničí

Slávme slávne slávu slávnych

Slovenská historická pamäť je vo všeobecnosti na dosť nízkej úrovni. Našťastie Slovenské komorné divadlo Martin sa pravidelne venuje téme pripomínania si významných osobností slovenských kultúrnych dejín, pretože zabúdanie na národných hrdinov/buditeľov/kultúrnych dejateľov je u Slovákov už bežným faktom. K inscenáciám, v ktorých si martinskí tvorcovia opäť pútavou divadelnou formou pripomenuli zásluhy, ale aj osobné slasti i strasti niektorých významných osobností sa zaradil aj ojedinelý projekt divadelného sitcomu nazvaný www.narodnycintorin.sk.

S divadelným sitcomom sa v slovenských pomeroch nestretávame často, rovnako s inscenáciami o osobnostiach našich dejín je to až na martinské divadlo dosť „biedne“. Slovenské komorné divadlo v Martine sa rozhodlo uctiť si pamiatku tých, ktorí pre slovenský spoločenský život niečo vykonali, ale ich hroby na martinskom Národnom cintoríne (národná kultúrna pamiatka) ostávajú bez povšimnutia a málokedy na nich vidieť zapálenú sviečku. Režisér Dodo Gombár a dramaturg Róbert Mankovecký vybrali ťažiskových šesť postáv (v každej časti sitcomu by ich malo pribúdať), aby zobrazili čo najširšie spektrum osobností, ktoré našli miesto posledného odpočinku práve v Martine. V inscenácii sa tak objavuje šesť „umrlcov“, reprezentovaných napríklad prvou slovenskou herečkou Aničkou Jurkovičovou-Hurbanovou, štúrovským básnikom a búrlivákom Jankom Kráľom, predsedom hasičského zboru Miloslavom Schmidtom či psom Bačom, ktorý síce bez národných zásluh, ale predsa našiel miesto posledného odpočinku pri múre cintorína. Na všetky osobnosti sa tvorcovia pozreli cez prizmu groteskného nadhľadu, pričom zvýraznili ich individuálne povahové črty, zásluhy na poli verejnom a problémy, s ktorými sa v živote, ale aj „teraz po smrti“ stretávajú. Gombárovi nešlo o dokumentárnu drámu, ani naopak o zosmiešnenie hrdinov, no zároveň ich nestavia ani na piedestál morálnych a etických zásluh a hodnôt. Aj oni boli ľudia s problémami a s neduhmi. Tie sú však v inscenácii nadľahčené a mierne skarikované (nechýbajú však aj vážnejšie momenty), aby vytvorili nevšedné panoptikum, v ktorom každá postava nesie svoj údel, ale aj tému spoločensko-kultúrnej problematiky.

Prvý diel ‒ niečo sa chystá

Úvodný diel (v budúcnosti má divadlo ambíciu v projekte plynulo pokračovať) nastoľuje základnú tému projektu ‒ zabudnutá pamiatka národných buditeľov. Každá postava má svoj vlastný hrob – v inscenácii ho predstavuje almara, ktorá slúži ako posledné miesto odpočinku – a zo záhrobia sleduje dianie na pozemskom svete. Tam sa práve rokuje o novej diaľnici, ktorá by smerovala cez územie Národného cintorína a kosti nebožtíkov by tak museli presťahovať. U živých mŕtvol nastáva panika a vzbura. Nakoniec sa všetko (zatiaľ) vyrieši tým, že Primátorka (Nadežda Vladařová) sa prepadne na „onen svet“.

Prvý diel je teda akousi expozíciou, ktorej však chýba silnejšia fabula. Sú to len načrtnuté vzťahy, udanie tónu základnej problematiky postáv i témy, ale bez výraznejšej kolízie. Prioritnejšou je téma a absentujúci príbeh neprekáža (ak nepočítame rozvrhnutie vzťahov medzi postavami), keďže konflikt pozemského a záhrobného sveta a nacionálny motív zabúdania na osobnosti nášho minulého života je sám o sebe dostatočne silný. Načrtnutie vzťahov a deja, ale iste aj výrazná divadelnosť a hudobnosť inscenácie, naopak, láka diváka pozrieť si druhý diel, aby sa dozvedel, ako to celé skončí a kam sa príbeh, ale aj téma posunú.

Druhý diel – prišla Superstar, odišla téma

Divák očakávajúci plynulé nadviazanie na tému kontrastu svetov a konflikt medzi živou primátorkou a mŕtvolami, zostane pri druhom pokračovaní asi sklamaný. V druhej časti tvorcovia síce výraznejšie rozohrali príbehy a vzťahy postáv, ale oklieštili a nerozvíjali tému podstaty a ohrozenia Národného cintorína. Inscenátori dali prednosť štýlu sitcomu, v ktorom však téma pamiatky zosnulých národovcov ostala prítomná len podprahovo. Stratila sa teda základná črta a dôvod uvedenia tohto projektu. Zvýraznila sa síce hudobná a komediálna rovina inscenácie – na rozdiel od prvého dielu tu viac prevláda gag, skeč, slovný aj situačný humor, avšak na úkor, v pilotnej časti preferovanej, hlavnej myšlienky.

Najsilnejším momentom druhého pokračovania je uvedenie novej postavy ‒ idolu živých aj mŕtvych ženských sŕdc, národného buditeľa Jána Francisciho. Ten za melódie titulnej skladby muzikálu Jesus Christ Superstar (tak preslávenej vďaka súťažiam Miss) prichádza zo svojej (vo vnútri) žiarovkami vysvietenej skrine. Nie je to však všetkými obdivovaný charizmatický dvojmetrový mladík, ako ho postavy v oboch dieloch opisujú, ale subtílny starček (Ján Barto). Ide o jeden z najvtipnejších momentov inscenácie, ktorá opäť nezosmiešňuje národných hrdinov, len na nastolenú tematiku nazerá karikatúrnou optikou. Druhý diel okrem takejto inteligentnej zábavy a dobre vystavaných gagov však prináša aj priveľa prvoplánovej komiky i umelo sa rozvíjajúceho príbehu (načrtnutý zoofilný vzťah Primátorky a Psa, či tehotenstvo Aničky Hurbanovej). Nesúlad a nekoherentnosť tejto časti môže byť výsledkom umeleckej vyčerpanosti realizačného tímu, keďže na oba diely mal iba týždeň skúšok. A druhý skúšali tesne po premiére Shakespearovho Hamleta, v rovnakej režijno-dramaturgickej dvojici.

Herectvo – výsada inscenácií

Ak sa druhý diel integrálne nenapojil v intenzite nastolenej témy na ten prvý, aspoň mu ostala výrazná herecká dominancia. Herci vytvárajú panoptikum živých mŕtvol, kde zvýrazňujú grotesknosť a karikatúru základných povahových či vzťahových čŕt stvárňovaných osobností (zreteľne pomáha výrazne líčenie a charakterizačné kostýmy Hany Knotkovej).

Všetci herci držia svoje figúrky v medziach úmernosti, neubiehajú k prvoplánovosti a sústreďujú sa na povahovú linku prejavu svojej postavy. Či je to chladne upätá Elena Maróthy-Šoltésová Zuzany Rohoňovej, neustále dumajúci Karol Kuzmány Karola Čičmanca alebo aktívny, ale logicky zvieracou optikou vzťahy chápajúci Pes Bača Dominika Zaprihača. Romantického básnika Janka Kráľa stvárňuje Daniel Heriban ako zúfalca v opojení alkoholu, biednu existenciu, ktorému neprekáža, že jeho pozostatky už druhý raz presťahujú (a vôbec nie je isté, či na cintoríne ležia práve jeho kosti). Herec výrazne pracuje s  mimikou, pričom strieda pestrý ohňostroj grimás (najčastejšie pripitý rozptýlený pohľad so zdvihnutím obočím) a opilecký excentrizmus kombinuje s Kráľovým nadhľadom, ale tiež apatickou rezignáciu. Veľkou Heribanovou výhodou je výborné narábanie s hlasom (o speváckych kvalitách a interpretáciách piesní nehovoriac) – dokáže ho varírovať v rôznych odtieňoch, ktorými presne pointuje vtip, či naopak zvýrazňuje tragiku repliky (spomienka na pomaďarčené deti). Marek Geišberg ako Miloslav Schmidt je prísnym, vždy sústredeným, istým, vojenským krokom kráčajúci veliteľ hasičov. Herec plasticky zvýrazňuje „podivnosť“, impulzívnosť a nekompromisnosť požiarnika, ktorý sa ku všetkému despoticky vyjadruje a následne organizuje. Ako v Heribanovom, tak aj v Geišbergovom herectve panuje výrazná verbalita plynulo prepojená s nonverbalitou celého tela, ktorá slúži k širšej charakterizácii a dokresleniu karikatúrnej roviny umrlca. Lucia Jašková (v druhej časti ju pre tehotenstvo prealternovala Henrieta Jančišinová-Kolláriková) zvýrazňovala teatrálnosť, ženskosť a pritom insitnú ľudovosť prejavu prvej slovenskej herečky Anny Hurbanovej. Akcentovala motív jej ľúbostných pletiek, pre ktoré sa kedysi rozhádali štúrovci. A to vždy s prefíkaným a žensky skúseným úškľabkom, pohľadom či chichotavým smiechom.

Inscenácia www.narodnycintorin.sk je v slovenskom divadelníctve ojedinelým projektom. Nielen formou sitcomu. Vtipnou, ale pritom nie retardujúcou formou prináša edukáciu, ktorá nie je prezentovaná pietne či preexponovane. Pomocou výrazného nadhľadu a dominujúcou hudobnosťou tvorcovia vypovedali o našej deravej pamäti, v čase, keď dnešní mladí ľudia už ani netušia, kým boli velikáni slovenských či aspoň regionálnych dejín. A pritom Národný cintorín leží v tesnej blízkosti martinského centra! Preto treba len dúfať, že inscenátori naberú novú energiu a v októbrovej tretej časti sa vrátia k základnej myšlienke. A to rovnakou tvorivou metódou a intenzitou ako to bolo pri prvej lastovičke nášho slovenského národného sitcomu.

Slovenské komorné divadlo Martin – Dodo Gombár, Róbert Mankovecký: www.narodnycintorin.sk. Réžia: Dodo Gombár, scéna a kostýmy: Hana Knotková, hudba: Róbert Mankovecký, Daniel Heriban, Marek Geišberg, dramaturgia: Róbert Mankovecký. Hrajú: Lucia Jašková / Henrieta Jančišinová-Kolláriková, Zuzana Rohoňová, Nadežda Vladařová, Daniel Heriban, Marek Geišberg, Karol Čičmanec, Dominik Zaprihač, Ján Barto. Premiéra 1. časti: 15. 12. 2012 v Štúdiu SKD Martin. Premiéra 2. časti: 28. 3. 2013 v Štúdiu SKD Martin.

• Autor: Karol Mišovic
• Publikováno: 9. dubna 2013

• Na hlavní stranu
• Na začátek stránky

Komentáře k článku: Slávme slávne slávu slávnych

Přidat komentář

(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

Přidání komentáře

Jméno a příjmení: *

E-mail: *

Komentář: *

Δ