Olomoucká zeď (No. 3)
Keď som začala písať pre Festivalový zpravodaj Divadelní Flory, meno David Jařab bolo ešte úzko zviazané s inou scénou. Popri Dušanovi Davidovi Pařízkovi patril k vedúcim osobnostiam kultového Pražského komorního divadla v Divadle Komedie.
Keď potom v roku 2012 súbor končil a Divadelní Flora mu venovala veľkorysú prehliadku, do histórie festivalu sa vryl aj Jařabov Weissenstein s trojhlavým hlavným hrdinom i jeho pekelná adaptácia Conradovho románu Srdce temnoty v hlavnej role s Romanom Zachom. Potom sa Jařab do Olomouca vrátil na 20. Divadelnej Flore s inscenáciou Bílí psy a černé kočky – tentokrát už ako režisér na volej nohe.
Macbeth si včera v sále S-ka nevedel nájsť cestu ku svojej Lady. Jařab a Zábradlí sa naopak na javisku stretli ako symbiotický párik. Macbeth – Too Much Blood sa už po niekoľkých minútach začal chovať ako typická „zábradlovská“ inscenácia plná divácky vďačných testosterónových exhibícií. Tentokrát však majú svoj vnútorný zmysel. Jařab totiž robí z Shakespearovho tragicky ambiciózního zlosyna latentného homosexuála, ktorý sa pokúša presadiť v machistickom prostredí mocných mužov. Škótsku hru navyše režisér zavial niekam na moderný divoký západ (alebo konzervatívny juh?), ktorý podľa pravidiel žánru ovládajú ostrí chlapi so sentimentálnymi ženskými obeťami za chrbtom. V luxusnej hotelovej izbe visia na stenách kravské lebky a kože. Tento Macbeth sa však na začátku bojí čo i len kvapky krvi, najradšej chodí po izbe v saténovom župane a k Banquovi cíti pravdepodobne viac ako len kamarátsku náklonnosť. Jařab ide v duchu moderných adaptácií Macbetha, ktoré z hry častokrát vyzdvihnú práve nabúravanie gendrových stereotypov androgýnneho páru manželov Macbethovcov. Na Zábradlí je tak Macbethovo mocichtivé, kruté správanie výsledkom kompenzácie za sexuálne frustrácie (Sir Freud says hi) a strach z vlastnej odchýlky od spoločenskej normy.
Miloslav König, tvár z plagátov tohtoročnej Divadelní Flory, je pre tento výklad ideálny Macbeth. Krehký herec, „too handsome to be a king“, dokáže v hypermaskulínnom svete vytŕčať ako ruža s pichľavými koreňmi. König je až dojemne zraniteľný, keď sa vyhýba spoločnému lôžku s man- želkou Lady Macbeth. A keď sa neskôr rozhodne osušiť chrbát Rossovi ako prejav sexuálnej náklonnosti (mimochodom jedna z emocionálne najsilnejších scén večera), dokonca mu pri tom držíme palce.V tomto momente má paradoxne za sebou už niekoľko ostrých rezov britvou cez šiju svojich obetí. Ako však nad situáciou čoraz väčšmi stráca kontrolu, stupňuje sa v ňom jedovatá hystéria a zo sympaťáka sa v momente stáva monštrum. König pritom v priebehu večera citlivo žongluje medzi mnohými odtieňmi postavy, na jeho komplexné vystúpenie je radosť pozerať sa.
A samozrejme: kto už len dokáže zahrať britvou na bendžo tak, ako frajer Míla? Včerajšie predstavenie bolo v najlepšom zmysle slova výborným teaserom na Königovu monodrámu Denník zloděje. Už sa neviem dočkať.
Komentáře k článku: Olomoucká zeď (No. 3)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)