Divadlo Plzeň 2013: Up & Down Karola Mišovice
Plzenský festival Divadlo som navštívil už po tretí krát. A aj tento rok som sa opäť tešil na showcase toho najlepšieho z českého divadla a na ukážky z dielne svetovej produkcie, ktoré boli vždy ako čerešničky na torte už aj tak kvalitného výberu z českej scény. Tento rok však moje očakávania v niektorých prípadoch predbehli výsledok.
Ostermeier opäť raz dokázal ako jednoducho a nenásilne sa dá obliecť storočná hra do nových priliehavých šiat (A. Stridberg, M. Durněnkov: Slečna Julie, r. T. Ostermeier, Státní divadlo národů Moskva). FOTO archiv festivalu
Moje naj…
Každopádne, mojím najsilnejším zážitkom z tohtoročného programu boli inscenácie Ostermeierovej Slečny Júlie a Hermanisovo Čierneho mlieka.
Ostermeier opäť raz dokázal ako jednoducho a nenásilne sa dá obliecť storočná hra do nových priliehavých šiat (adaptácia Michail Durněkov). Aktualizácia len poukázala na životnosť témy a prenositeľnosť textu a problematiky do súčasnosti. Nevideli sme však žiaden zbytočný režisérsky exhibicionizmus, násilnosť či nelogickosť. Inscenáciou iba dosvedčila, že genialita sa nachádza v jednoduchosti.
Jednoduchosť, autentickosť a citlivosť príbehu aj inscenačných prostriedkov dokázali urobiť skvelú inscenáciu, ktorú by sme mohli doslova premenovať aj na Poctu kravám. FOTO archiv festivalu
Niečo podobné by sa dalo povedať aj o Hermanisovej autorskej inscenácii Čierne mlieko. Jednoduchosť, autentickosť a citlivosť príbehu aj inscenačných prostriedkov dokázali (z na prvý pohľad banálnej témy o živote ľudí a kráv) urobiť skvelú inscenáciu, ktorú by sme mohli doslova premenovať aj na Poctu kravám.
Z českých inscenácií ma najviac zaujala Buržoazie Mikuláška a Viceníkovej (aj keď režisér opäť prezentoval svoj typický režijný rukopis, bez zásadnejšej obmeny výrazových prostriedkov), Peřinove Loutky hledají talent (výborná paródia súčasnej spoločnosti, kde hodnoty prestávajú mať zmysel a skutočná kvalita nemôže zvíťaziť nad davovou psychózou z močenia do kýbľa) a dramatizácia Je třeba zabít Sekala, ktorá (po všetkých stránkach) splnila ambíciu kvalitnej inscenácie, ktorá sa ani na nič iné ako na poctivú činohru nehrala.
Naopak veľké otázniky vo mne vyvolali tri inscenácie režiséra Jana Nebeského. Kým Divadlo Gočár a Kabaret Shakespeare boli pre mňa režijné experimenty, ktoré sa stratili niekde na pol ceste (obe však s výbornou hudobnou zložkou), tak som aspoň ocenil dramaturgické oprášenie Ibsenovho zabudnutého Eyolfka. Lenže režisérska štylizácia a herecká preexponovanosť vo mne vyvolali opäť otázniky nielen nad videným žánrom či postmodernitou, ale aj zmyslom môjho zotrvania v hľadisku.
To najlepšie zo Slovenska?
Bohužiaľ Daubnerovej performancia Untitled sa dostala len do offprogramu. FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ
Už pri zverejnení programu Divadlo 2013 som ostal nepríjemne prekvapený zo slovenského výberu. Bohužiaľ Daubnerovej performancia Untitled sa dostala len do offprogramu Johan uvádí (podľa mňa veľká škoda!), kde by som naopak inscenácie Pokusu a Holokaustu pokojne zniesol.
Nie som pamätník slávnych čias divadla Stoka a osobnosť Blaha Uhlára registrujem len z tvorby posledných rokov a možno aj preto dokument Pokus, ktorý je pre mňa skôr filmom než divadlom, nerezonoval vo mne takou silou ako u mojich generačne starších kolegov. Bohužiaľ som inscenáciu nedokázal čítať ako otvorenú spoveď nad úpadkom dnešnej kultúry a ľudstva všeobecne. Na to, aby mi tvorcovia tlmočili svoj názor na svet, divadlo či Janka Borodáča skutočne nepotrebujem hodinu na plátne sledovať Uhlárove bežné životné situácie a stretnutia, vrátane zoomu na jeho penis a genitálie. Ale možno je problém skutočne len vo mne.
Aj zo zlej hry sa dá urobiť dobrá inscenácia, ale myslím, že to nie je prípad Klimáčkovho Holokaustu z Divadla Aréna. FOTO archiv souboru
Aj zo zlej hry sa dá urobiť dobrá inscenácia, ale myslím, že to nie je prípad Klimáčkovho Holokaustu z Divadla Aréna. Povrchný text s množstvom načrtnutých tém a motívov, bez výraznejšieho dramatického pnutia (o oblúku ani nehovoriac) s čiernobielym videním a citovo vydierajúcim záverom. Až na Milana Ondríka nemalo zvyšných deväť hercov skutočne čo hrať a aj najzaujímavejšia postava – Hana Kostolníková bola vykreslená tézovito a prvoplánovo. Nehovoriac, že režisér predstaviteľku Petru Vajdovú štylizoval do nie práve najšťastnejšej a poetike inscenácie aj ostatných výkonov protichodnej štylizácie. Opäť sa tu prejavil rukopis Viliama Klimáčka, ktorý vo svojich posledných hrách len rozpitve problém, načrtne tému, ale nič nedorieši, nedokreslí a nesústredí na jeden základný bod, o čom vlastne chce vypovedať. Veď už aj názov je vzhľadom k samotnému deju hry zavádzajúci. Nie Holokaust, ale Arizácia by bolo omnoho výstižnejšie pomenovanie. Čo nedorobil autor, snažil sa pozašívať aspoň režisér Ballek, aj keď niektoré režijné nápady (napríklad omotanie Hany pásom z filmového kotúču) sa zdali už skutočne prebytočné. Ak chcela dramaturgická rada pozvať inscenáciu v Ballekovej réžii (pred dvomi rokmi v Plzni hosťovala skvostná inscenácia HollyRoth), tak sa mohla skôr pozornosť obrátiť na Oresteiu z SND, ktorá je síce v slovenskej divadelnej obci prijímaná rozpačito, ale určite má vyššie kvality ako spomínaný Holokaust (a to nielen v hodnote dramatickej predlohy).
Komentáře k článku: Divadlo Plzeň 2013: Up & Down Karola Mišovice
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
