Slovenský režisér Roman Polák už dlhodobo v inscenáciách skúma odolnosť človeka v boji so svojimi duševnými démonmi, rozpoltenosť sebadeštruktívneho indivídua vystavaného nemilosrdným rodinným i partnerským konfrontáciám a stretom až s metafyzickou rovinou bytia. Inak to nie je ani pri muzikáli z bratislavskej Novej scény mapujúcom životné osudy speváka Richarda Müllera, nazvanom MÜLLER – Život na 2 ťahy. Polák, autor textu i režisér v jednej osobe predstavuje ako ikonického, tak i škandalózneho hudobníka od reminiscencií na jeho traumatizujúce detstvo až po dnešné dni. Postupne zobrazuje epizódy z muzikantovho života, ale bez kontinuálnej nadväznosti, inscenácia má podobu kaleidoskopu, kde jednotlivé výstupy spolu nesúvisia, sú solitérnymi mozaikami dotvárajúcimi bohatý obrazec o Müllerovej meandrovitej kariérnej i osobnostnej ceste. Avšak libreto trpí na lineárnosť a doslovnosť a inscenácia zas na štýlovú, žánrovú nejednotnosť i eklektickosť, ktorá nie je povýšená na inscenačný princíp. Akoby sa pred nami odohrávalo viac inscenácií súčasne.

Müllerov reálny príbeh je totiž ozvláštňovaný transcendentálnymi rovinami, keď sa pravidelne za sprievodu speváckeho zboru, tanečného ansámblu a skutočne klišé prostriedkov na zvýraznenie magickosti diania ako je napríklad flitrovaný had, čítajú úryvky z Danteho Božskej komédie. K tomu sa Müllerovi pravidelne prihovára až mefistovsky ladená postava Sprevádzača, akéhosi spevákovo alter ega, provokatéra i spovedníka, ktorý ho núti uvažovať nad vlastnou existenciou. Lenže ich dialógy sú až zarážajúco stručné. Nie časovým rozsahom (o dramaturgickom skrátení inscenácie by sa dali viesť zdĺhavé, no radikálne diskusie), ale myšlienkovým obsahom. Kladú fatálno-triviálne otázky kým vlastne Müller je a kam vedie jeho cesta, ale neposúvajú inscenáciu ani obraz o Müllerom živote ďalej, sú len reprízou už videného či povedaného. Elementárnosť rozhovorov dvojice postáv vyznieva o to banálnejšie, keď zaznejú Müllerove songy, ktoré sú skutočným básnickým i myšlienkovým unikátom československej hudobnej scény. Na opisnosť však trpia aj výstupy z „bežného života“, kde sa veľa povie, ale málo vypovie a k tomu až insitne pôsobia animované videoprojekcie sprevádzajúce tieto nenáhlivé a herecky málo presvedčivé (keďže interpreti sa vo vágnych dialógoch skutočne nemajú čoho herecky chytiť) momenty, na ktorých vidíme deti pobehujúce pod jabloňami alebo les s lietajúcimi netopiermi. Činoherné party do inscenácie prinášajú neustále nové postavy, nové motívy a témy, ktoré však končia v náznaku, aj tie podstatné línie ako je nevyrovnaný vzťah s rodičmi sa tvorivo nerozvíja, iba duplikuje už dávno videné a počuté. Až bytostne absentujúci muzikálový esprit inscenácii nedodávajú ani Müllerove piesne, len málokedy prirodzenejšie včlenené do diania. Nebyť významotvornej choreografie Stanislavy Vlčekovej, hudobné výstupy by disponovali výhradne koncertným a nie javiskovým aranžmánom. Jeden z mála momentov, v ktorom sa Polákovi účinne podarilo prepojiť divadelný potenciál piesne s pútavým javiskovým dianím je song Dočista koncipovaný ako frustrácia klamanej, ale nezlomnej Müllerovej prvej manželky odohrávajúci sa pod obrovskými naklonenými zrkadlami, pod ktorými sa štylizovane pohybuje tanečná company. MÜLLER – Život na 2 ťahy ponúkol značne ilustratívny a prostriedkami už konzervatívny prístup k podobe (životopisného) muzikálu, ktorý k tomu končí záverečným zmierením, v mizanscénickom riešení pripomínajúcom až finále Bedárov, keď za Müllerom sediacim v centre javiska s priateľským pohľadom prichádzajú zvyšne postavy a v rámci piesne Klid, mir a pokora nám akoby podsúvali ideu, že aj keď sme doteraz sledovali neidealizovaný pohľad na spevákovu osobnosť, v konečnom dôsledku treba umeleckým géniom všetky tie nevery, drogové či profesijne excesy tak či tak odpustiť.

Absolútne odlišný pohľad na možnosti výpravného biografického hudobného diela ponúkli iní slovenskí tvorcovia – Dodo Gombár a Róbert Mankovecký, konkrétne pri inscenácii Masaryk zo Slováckeho divadla. Vo svojom autorskom muzikáli otvorene deklarovali, že ide o rekonštrukciu mýtu a dodnes adorovaného prvého prezidenta demokratického Československa predstavili nie ako nepoškvrniteľnú modlu, ale človeka so svojimi pozitívami aj negatívami, pri vzostupoch aj pádoch. Tvorcovia sa otvorene hlásia k inšpirácii americkým muzikálom Hamilton a v mnohých hudobných momentoch je tento impulz evidentný, ale v žiadnom prípade nejde o akúkoľvek formu imitácie. Gombár totiž za sprievodu dynamickej, vynaliezavej a pútavej Mankoveckého hudby enumeratívne nerozpráva Masarykov životný osud, ale cez jeho filozofiu a zásadné osobné i politické momenty v hudobnom štýle hiphopu, beatu či rytmizovanej reči tlmočí a približuje jadro jeho filozofie i osobných postojov. Masarykove učenie žije dodnes a preto ho nestvárňuje len jeden herec, ale priamo osem účinkujúcich, keďže Masarykov odkaz žije v každom z nás. Inscenácia podobne ako jej programová predchodkyňa síce trpí na niekoľko eventuálnych záverov a tým pádom finálnu zdĺhavosť, ale vo výsledku priniesla sugestívne, hravé, po všetkých stránkach prepracované a inovatívne možnosti ako komunikatívne a moderne pristúpiť k muzikálovému spracovaniu reálnych osudov, ale pritom sa vyhnúť klišé a nekritickej adorácii. Teda mnohému z toho, čo sa Novej scéne nepodarilo.