Hvězdy nad Olomoucí (No. 7)
Najprv si aspoň otvoriť ústa
Podsúvané štátne zákazky, tieňové financovanie politických strán a miesto zverejnenia kompromitujúcich článkov tučne predané inzercie. Paródia na demokraciu? Niečo také, len politická kultúra na Slovensku. Udalosti posledných dvadsiatich piatich rokov nechali slovenskú spoločnosť prejsť cez fázy rozčarovania z porevolučného optimizmu, rozhorčenia nad svojvoľnými praktikami politikov až po rezignáciu, keď ani ďalšia vláda na situácií nič moc nezmenila.
Dušan Jamrich (Fonundcu) a Zuzana Fialová (Zuna)
FOTO CTIBOR BACHRATÝ
Slovenskému divákovi preto nie je potreba vysvetľovať, prečo je potrebné ukazovať inscenácie ako Karpatský thriller. Režisér Roman Polák totiž nielen poukazuje na paralely medzi súčasnosťou a „hroznými deväťdesiatymi rokmi“, no sám na javisku realizuje malú revolúciu, na ktorú sa Slovensko dodnes nie a nie zmôcť. Dovolil si totiž otvoriť ústa.
Šéf činohry Polák nie je žiaden politický burič. Aj keď si neodpustí občas nejakú inscenačnú výstrednosť, obyčajne dáva prednosť pomerne konzervatívnym interpretáciám klasiky. Ako sám hovorí, Karpatský thriller je jeho prvou politickou inscenáciou. Odhalenie spisu Gorila v roku 2011, ktoré uvalilo podozrenie z rozsiahlej korupcie na dovtedy výrazne nepošpinenú pravicu, však donútilo i tohto prezidenta slovenskej činohry sa jedenkrát vykašľať na Dostojevského a pustiť sa do nového textu žurnalistu Eugena G., ktorý triafa práve na tento nerv doby. Jeho hrdinka Zuna (v inscenácii suverénna Zuzana Fialová) sa totiž dostáva ku kompromitujúcim informáciám ohľadom zdravotníckeho tendru a rozhodne sa ísť so správou von. Že sa jej snaha dosiahnuť spravodlivosť zakrátko premení na boj proti veterným mlynmi, u nás asi nikoho veľmi neprekvapí. Sme už za tie roky skrátka na všeličo zvyknutí. Je to ale dôvod prestať sa snažiť? Polákova lektúra hlása jasné: nie!
Ak bola predtým reč o režisérových výstrednostiach, Karpatský thriller ich ponúka celú kopu. Jeho kombinácia štylizácie, typovej komiky a realistickej psychologizácie (ktorá by tu napriek silnej melodramatickosti mala oproti maškaráde fungovať „echtovo“) vyznieva neraz nesúrodo a rozpačito. Inscenácia však nie je výrazná pre invenčnú formu. Už dlho sa totiž na veľkých slovenských scénach nestalo, že by sa niekto takto priamo navážal do vrcholových politikov a demaskoval praktiky ich hry. Vlastne sa to u nás nedeje nikdy.
Petra Vajdová (Naďa) a Milan Ondrík (Bubo) FOTO CTIBOR BACHRATÝ
Lakmusový papierek na demokraciu
Umelecký šéf Slovenského národného divadla Roman Polák je nielen režisérom inscenácie Karpatský thriller, no sám na záver dopísal mrazivo cynickú modlitbu k finančným skupinám. Zatiaľčo herci pri stole ešte mlčanlivo vstrebávali predstavenie, my sme sa rozprávali o politike na Slovensku.
Ako si spomínate na hrozné deväťdesiate roky?
Prvé dva roky vládla porevolučná eufória. Potom prišiel k moci Mečiar a nastalo obdobie temna. Hral na dve strany, chcel byť akýmsi mostom medzi Východom a Západom. Existujú dokonca domnienky, že bol agentom KGB, takže to všetko predsa asi nepochádzalo len z jeho hlavy. Toto obdobie je najyše spájané s vraždou Róberta Remiáša, jednou z najväčších káuz Mečiarovej éry. Na túto udalosť je ale uvalená amnestia a preto je ju dodnes možné vysvetliť.
Ako to vyzeralo v tej dobe na slovenskej divadelnej scéne?
Prvých šesť rokov po revolúcií divadlá neboli plné. Politika bola oveľa zaujímavejšia a my sme v divadle nevedeli byť taký dramatickí.
V deväťdesiatom ôsmom sa však k moci dostala opozícia. Zmenilo sa niečo?
Po pár rokoch od príchodu Dzurindovej vlády sme sa dostali do NATO a Európskej únie, čo nám veľmi pomohlo. Aj keď aj v súčasnej spoločnosti je množstvo problémov a koketérií medzi Východom a Západom, verím, že ten vývoj snáď už nebude možné zvrátiť. Jedine, že by sa rozvrátila samotná EÚ. Aj mladí ľudia majú dnes tendenciu prikláňať sa k extrémnej pravici a ľavici. Demokracia, ktorú sme začali trošku cítiť, im už nestačí a my sme v nej ešte nestačili sa ani zorientovať a nevieme ju využívať tak, aby sme si mohli vôbec povedať, že žijeme v demokratickej krajine.
Čo vravíte na kauzu Gorila? Bol to pre vás impulz pustiť sa po prvýkrát do otvorene politickej hry?
Ukázalo sa, že oligarchický systém, ktorý kritizujeme v Rusku a na Ukrajine, je aj na Slovensku dosť silný. Finančníci u nás majú veľký vplyv na smerovanie politiky.
Karpatský thriller ste neuviedli na nezávislej scéne ale na doskách Slovenského národného divadla. Pocítili ste po premiére nejaké tlaky zo strany vedenia?
Aj z finančných skupín, a z nemenovanej firmy, ktorú spomíname. Nakoniec to však dopadlo neutrálne a úspešne hráme už druhú sezónu.
Ako na inscenáciu reagujú diváci na Slovensku?
Ľudia na inscenáciu reagujú odlišne. Niektorí hercom po predstavení ďakujú, iní počas predstavenia odchádzajú. Keď sme však boli na hosťovačke v Budapešti, novinári mi pošepkali, že by toto u nich už nešlo. Ukázalo sa, že inscenácia funguje ako lakmusový papierik na demokraciu.
///
Předchozí díly denních zpravodajství z letošní Divadelní Flory:
Komentáře k článku: Hvězdy nad Olomoucí (No. 7)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
