Komu to treba?
O dôležitosti festivalových reflexií vo forme denníkov sa toho napísalo a ešte určite aj napíše mnoho. Názory na takúto formu prezentácie teoreticko-kritických názorov sa rôznia, väčšinou ide o výrazne protichodné stanoviská a je len veľmi ťažké nájsť kompromis, ktorý by uspokojil obe diskutujúce strany.
Bez vlastnej osobnej skúsenosti by som sa neodvážila vyjadriť k tejto téme, o to viac ma k tomu podnietili nielen vyslovené pripomienky k Zpravodaju, ktorý vychádzal počas festivalu Ostravar, ale aj článok môjho redakčného kolegu, V. Varyša.
Každý, kto sa podieľa na festníkoch, spravodajoch, festivalových novinách a podobných krátkodobých periodikách, by si mal vopred uvedomiť, že tak ako festival je udalosť výnimočná a jeho chod sa riadi odlišnými pravidlami, ktoré sa len málokedy stotožňujú s každodennosťou, tak i pôsobenie v redakcii, ktorá má mapovať jeho náplň, si vyžaduje isté obete a pevnú vôľu. Keď k tomu prirátame ešte nie vždy ideálne okolnosti, časové, priestorové, finančné podmienky, znamená to, že nejde o činnosť jednoduchú a už vôbec nie oddychovú. V podstate je to presný opak príjemnej festivalovej a bezstarostnej atmosféry. Často ide o stresom, nervozitou, bezsenným a permanenntným bdením naplnené dni. Je jasné, že výsledky bývajú zväčša priamo úmerné možnostiam ale reakcie na ne sa diametrálne odlišujú od očakávaných, zhovievavých, ktoré od uvedomelých účastníkov a účastníčok festivalu redaktori čakajú.
Zkušenosti s festivalovými zpravodaji
Ostravarský Zpravodaj bol mojím štvrtým stretnutím s podobným typom práce. Celkom sebaisto môžem povedať, že som si naň zvykla a prekvapí ma už naozaj máločo(kto). Zažila som však skutočne odlišné podmienky pre vznik festivalového periodika. Doposiaľ najlepšia skúsenosť je paradoxne tá prvá, ktorá bola zároveň i najťažšou. Roku 2008 som sa zúčastnila semináru AICT pre divadelných kritikov v rámci festivalu Neue Stücke aus Europa v nemeckom Wiesbadene. Súčasťou semináru bola i redakčná práca na tzv. Biennale Bulletin
(http://new.heimat.de/staatstheaterwiesbaden/biennale/workshop/biennale_bulletin.pdf
http://new.heimat.de/staatstheaterwiesbaden/biennale/workshop/biennale_bulletin02.pdf). Redakcia bola zložená z účastníkov semináru z rôznych krajín a editorom bol nemecký divadelný kritik Jürgen Berger. Napriek tomu, že sme museli takmer všetci komunikovať v anglickom alebo nemeckom jazyku, organizácia festivalu a semináru nenechala nič náhode a každý z nás vedel približne mesiac vopred, ktoré inscenácie bude recenzovať, dostal text hry a vyhli sme sa tak zbytočným ťahaniciam o to-ktoré predstavenie alebo výhovorkám z nevedomosti. Istou výhodou bol fakt, že každý a každá sme mohli písať v rodnom jazyku, texty sa ďalej prekladali do nemčiny a angličtiny. Problém však nastal ihneď po preklade, pretože 2000 znakov slovenčine rozhodne nie je 2000 znakov nemčine a naopak. Hoci vyšli len dve čísla, kvôli grafickým a jazykovým korektúram bolo nutné odovzdať články v presne určenom termíne a tak som napríklad aj ja musela odísť zo zahajovacieho večierka a do 7.30 rána poslať recenziu. V podstate to však bola len mierna obeť v porovnaní s luxusným vybavením a podmienkami redakcie, na ktoré by sa určite nesťažoval ani redakčný tým mnohých profesionálych novín či časopisov. Táto skúsenosť ma naučila, že festivalové spravodaje si žiadajú disciplínu, schopnosť pracovať kedykoľvek a kdekoľvek a hlavne to, že takmer nikdy nebudeme spokojní s výsledkami. V takom krátkom časovom horizonte to jednoducho nie je možné.
Redakčná práca na festivaloch Istropolitana, Zlomvaz a Ostravar sa viac menej zhodujú, ide o študentské, teda „neprofesionálne“ texty. Hoci to nie je vždy ideálne, či už zmestiť sa do malej vydýchanej miestnosti, zápasiť s pomalým internetom, nefungujúcim počítačom a nutkaním pridať sa k skupine, ktorá po predstavení ide len tak na pivo, dopriala by som takúto skúsenosť každému študentovi a študentke divadelnovedných odborov. A pokojne aj povinne!
Zpravodaj na Ostravaru
Tohtoročný Zpravodaj festivalu Ostravar vznikal za podmienok a okolností nie práve jednoduchých, čo mi iste dajú za pravdu kolegyne a kolegovia, ktorí sa na jeho tvorbe podieľali. Celá organizácia Zpravodaju nebola dostatočne premyslená, redakcia sa v podstate pozliepala na poslednú chvíľu, približne týždeň pred začiatkom festivalu. Jej zloženie nebolo dostatočne vyvážené, ale žiaľ, takmer žiadna katedra nereagovala na výzvy a ponuky pridať sa do redakčného týmu. Jednoznačne ideálne by bolo, ak by mal každý divadelnovedný odbor (KDV FF UK Praha, KTK DAMU Praha, KDV FF MUNI Brno, KDV FF PU Olomouc, KTKDU VŠMU Bratislava,) svoje zastúpenie v podobe aspoň jedného študenta. Ale išlo o aktivitu dobrovoľnú a teda o vlastnú osobnú iniciatívu.
S tým súvisí i otázka zodpovednosti šéfredaktora Zpravodaja a vôbec jeho právomoci. Treba uznať, že ak sa vidíte s mnohými redaktormi prvýkrát a nepoznáte ich štýl písania, len veľmi ťažko dochádza k redigovaniu vo forme zásahov do textov. Okrem toho si nemyslím, že šéfredaktor by mal na seba brať bezvýhradnú zodpovednosť za texty redakcie, naopak, mal by sa snažiť presadiť pluralitu a pestrosť názorov a foriem, samozrejme ale bez pravopisných či štylistických prešľapov.
Ostravar je špecifickým festivalom, ktorého podstatou sú rozborové semináre, preto je otázne do akej miery by mali byť reflexie videných predstavení hlbokou teoreticko – kritickou analýzou a či je to vôbec nutné, keď je každému z nich vyhradené miesto a čas. Je dôležité si uvedomiť, že v tomto prípade presne sedí termín reflexia, prvotná reakcia na videné dielo, ktorá sa mieša s dávkou emocionálneho rozpoloženia, ktoré zážitok z predstavenia vyvoláva. To by si mal čitateľ a hodnotiteľ Zpravodaju uvedomiť.
V čom teda tkvie koncepcia takéhoto periodika? No podľa môjho názoru práve v tom rozdielnom uchopení videného. V daných neideálnych okolnostiach, ktoré diváka – recenzenta ovplyvnia. To ale neznamená, že by výsledné texty neboli hodnotné. Sú len skrátka iné a nemôžeme očakávať, že nás naplnia dostatočne hutnou a vecnou štúdiou o predstaveniach. To však často nemôžeme čakať ani od profesionálnych divadelných periodík.
Bolo by samozrejme skvelé, keby sa niektorý z profesionálnych teatrológov alebo kritikov, ktorí majú skúsenosti s vedením takejto redakcie, podujal na spoluprácu či už v pozícii odborného konzultanta, pedagogického vedenia alebo pokojne aj samotného šéfredaktora. Predpokladám, že každý z nás, študentov a študentiek by sa rád/rada priučil/la. Ale opäť, oslovení boli viacerí, nikto neprejavil záujem a nútiť niekoho nemá predsa zmysel.
Na margo vážnosti – nevážnosti, miery humoru – nehumoru v Zpravodaji, nemám v úmysle sa rozpisovať. Napadá mi totiž len jediné, kto by to vlastne počas festivalu čítal, keby tam nie je ani stopa po teatrologickom bulvári, zmienka o faux paux vážených kritikov, divadelné absurdity v podtituloch? A okrem toho, ten, komu niečo také vadí, by to predsalen nemal brať tak vážne. Často je to napísané totiž len „… akože…“.
Komentáře k článku: Komu to treba?
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
