Divadelní noviny > Názory – Glosy
Kupujeme husu a nevíme
Aj s odstupom niekoľkých týždňov, je kvalitou, ktorá mi z inscenácie Míšenská 3 utkvieva v pamäti najsilnejšie, jeho prenikavá konkrétnosť a špecifickosť zvolených postupov. Míšenská 3 ako nám ju predostiera anotácia: … vychádza z príbehov spojených s domov na Míšenskej ulici, v ktorom sa zauzlujú všetky dejové linky. Kompiláciou životných osudov a diel spisovateľa F. A. Cámary, J. A. Smíchovského a históriou rodiny Demartini, spojených s počiatkami kominárstva v Čechách, vzniká fikcia, upozorňujúca skrze nevysvetliteľné súvislosti na všadeprítomnosť vecí človeka presahujúcich.
Rozhodná konkrétnosť je zjavná už prvých viditeľných reáliách scénografie a scénovania; Míšenská 3 sa hrá v pivničných priestoroch domu na Míšenskej 3 v presnom, zmenšenom modeli onoho domu. Takéto rozhodnutie by za iných okolností mohlo hraničiť s naivitou, či v horšom prípade s tupou doslovnosťou, v tomto prípade je však zdanlivá prízemnosť dva razy podčiarknutej „skutočnosti“ a hmatateľnosti miesta, kde sa inscenácia odohráva, vytlačená priebežným a dôsledným evokovaním hermetistického princípu posvätnej geometrie: Ako hore, tak aj dole. Okultné vedy, postupy a rituály, ktoré diváka inscenáciou sprevádzajú i motivicky, sa obecne javia ako zaujímavý kľúč ku kompozícií inscenácie. Kontext okultného stretnutia či rituálu totiž elegantne a obopína onú exaktnosť, odmeranosť a miestami až choreografické počínanie si hercov, spojené s atmosférou hmlistou, nevysvetliteľnou a zahalenou rúškom tajomstva.
Herci nastupujú na scénu disciplinovane a stroho, oblečení v čiernej, s bielymi kominárskymi čiapkami na hlavách a inscenáciu zahajujú spoločným umývaním si rúk v smaltovanom lavóre. Umývanie si rúk, je činnosť, ktorá sa v kľúčových momentoch opakuje, podčiarkuje okamihy zlomu a inscenáciu nenásilne segmentuje. Táto činnosť, zaťažená nejedným symbolickým významom tu plní jednak funkciu rituálnu, za druhé, spolu s jednotnou uniformou a zosúladenou motiváciou hereckej skupiny, podčiarkuje motív spiklenectva a spoluviny a v rade treťom zdôrazňuje silne prítomnú rovinu pragmatizmu a vecnosti – herci sú predsa len zjavne oblečení v kominárskom a umývanie rúk, je v tomto povolaní na mieste tak, ako v máloktorom inom. Tieto tri roviny sa prepletajú i v ďalšej časti úvodnej scény, kedy Adam Mensdorff, v šarmantne kvetnatom monológu, pojednáva o histórií rodiny Demartini, s mnohými anekdotickými odbočkami, napr. k etymológií vlašského šalátu, kým jeho hereckí kolegovia, Edita Valášková, Šimon Dohnálek a Daniel Horečný, skladajú na okrúhlom stolčeku model domu. Anekdota, je koniec-koncov jedným zo základných stavebných kameňov inscenácie Míšenská 3. Umožňuje tvorcom postavy postupne zauzlujúcich sa príbehov prezentovať v zjednodušenej, archetypálnej podobe a zároveň sa, v prípade potreby, venovať až absurdnému detailu, počínať si v kompozícií fragmentárne, ale taktiež akcentovať pointu, ktorá v sebe unesie elementy tragiky, komiky, i sugestívneho mystéria.
Model domu, z dielne scénografky Rufiny Bazlovej, vyvedený do obdivuhodného detailu, vrátane funkčného osvetlenia, okamžite evokuje snaživý realizmus činoherných scén, túto zdanlivú príbuznosť však radikálne stavia na hlavu a využíva vo svoj prospech. Miniaturizáciou celej scény v spojení so skromnými avšak výrečnými totemovými bábkami, ktoré sa v nej pohybujú, scénografické spracovanie činí údajný realizmus abstrakciou a naopak a dovoľuje tak divákovi vstúpiť do krehkej metanaratívy, v ktorej schopnosť rozlíšiť medzi realitou a fikciou prestáva byť relevantná. Či sa inscenácia prikláňa k iluzívnemu, či neiluzívnemu divadlu, nemožno povedať, je to tak i tak. Míšenská 3 je v tomto ohľade „bez vyznania“, nie však bez názoru. Pre tých, ktorých zaujíma vzťah sveta a jeho konsenzuálnej reality s divadlom, je Míšenská 3 rozhodne výzvou, keďže spoľahlivosť a čitateľnosť sveta i divadla vo vzťahu k utvoreniu jasných etických východísk potvrdzuje a vyvracia zároveň. Aj napriek jasnej kompozícií, čitateľnému, takmer kodifikovanému konaniu hercov a jednoznačnej pointe si táto inscenácia stále zachováva ráz magickej operácie – akokoľvek „dané“ sa javia byť okolnosti, osudy a činy hercov i postáv, výsledok je stále neistý a do značnej miery založený na viere v niečo nepochopiteľné. Za každým kroku postupu z magickej knihy, sa skrýva predovšetkým sústavné hľadanie zmyslu a podstaty vecí.
Rovnakú dualitu pevného a premenlivého, známeho a polemického odráža aj samotná scénografia a z nej vychádzajúci spôsob animácie bábok, ktoré možno najjednoduchšie prirovnať k hýrivo kreatívnej hre 3D šachu. Doska stolíka, na ktorom model domu spočíva je otočná, jednotlivé panely domu odnímateľné a na tejto rozhodnej a pravdivej, i rozkývanej a lživej hracej ploche herci pohybujú jednotlivými figúrami. Ich animácia, okrem prekvapivých možností odnímateľných, magnetických ručičiek, je sprostredkovaná polohou figúr v priestore domu a hlasmi hercov – metodika, ktorá silne podporuje tematiku hierarchie a vzťahov a zároveň dáva priestor „hrať“ a byť aktérom i samotnému priestoru domu. Jediným vzťahom, ktorý sa v tejto konštelácií javí doposiaľ nie celkom rozhodnutým, je vzťah hercov k bábkovým postavám. Zo svojej pozície a jednania sa javia raz ako sudičky, raz ako postavám rovnocenní „civilisti“ (obe polohy aj ich príležitostné striedanie považujem za zmysluplné a obhájiteľné), inokedy je tento vzťah hmlistejší a ťažko definovateľný. Vzhľadom na to, že som videla iba predpremiéru tejto inscenácie, je pravdepodobné, že sa tieto vzťahy plne ustália, čo by však bola do istej miery škody. Táto manifestácia zraniteľnosti a priepustnosti, ktorá sa z pohľadu diváka javí, akoby si celá skupina pri práci s rozličnými nestálymi elementmi zabudla nasadiť rukavice a jednotlivé prvky, s ktorými jednajú, zanechávajú na ich rukách farebné stopy, je vo svojej podstate strhujúca. Som presvedčená, že ak by sa tento krehký, „predpremiérový“ aspekt inscenácie vzal do hry, mohol by krásne rezonovať s nasadenou poetikou a vniesť do inscenácie ešte viac z človeka.
Na obecný nedostatok človečiny sa však v prípade tejto inscenácie rozhodne sťažovať nemožno. Či už inscenáciu vnímame ako nočnú výpravu do múzea s podozrivým sprievodcom, alchymistický pokus, hru s ostatkami, alebo stať o performatívnosti etiky, divák na koniec spočinie v stíšenom, koncentrovanom úžase, ktorý rezonuje so sentimentom Adama Mensdorffa, datovaného do prvopočiatkov procesu tvorby tejto inscenácie: Uprostred Prahy stále bez pohnutia malý človek zaplavený tsunami osudov, ktoré Matička pripravila svojim deťom, prv než si ich upiekla k obedu.
///
Míšenská 3, Kolektív: Bazlova, Dohnálek, Horečný, Mensdorff, Valášková, Cafe Club Míšenská, odborná asistencia: Radek Beran (Ph.D.), asistencia scénografie: Dominik Migač, kominárske čiapky poskytli: OK-SETO s.r.o. 2020
Komentáře k článku: Kupujeme husu a nevíme
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
