Divadelní noviny > Burza Zahraničí
Mali sme sa radi, Marián
Marián Labuda (28. října 1944 – 5. ledna 2018)
Milan Kňažko (August) a Marián Labuda (Ivan) v inscenci hry Yasminy Rezi Kumšt, režie Martin Porubjak, premiéra 21. října 1997 ve Štúdiu L+S v Bratislavě FOTO CTIBOR BACHRATÝ
S Mariánom som sa zoznámil v Slovenskom národnom divadle. Mal vtedy devetnásť rokov a hral, ešte ako študent, jednu z hlavných postáv v Topolovej hre Koniec maškár. Ja som mal osemnásť a bol som javiskový robotník, pretože ma nevzali na herectvo, kvôli hlasu. Staval som mu teda kulisy. Marián bol spontánny chlapec a v rozhovore sme zistili, že sme krajania. Obaja pochádzame z juhu stredného Slovenska, z regiónu, ktorý sa nazýva Novohrad. Rok na to ma zobrali do školy a nastúpil som do prvého ročníka. Marián bol štvrták a videl som ho hrať v absolventskom predstavení Šarkan. Jeho herecký výkon na mňa veľmi zapôsobil, prehĺbil moje komplexy, ale súčasne som si zaumienil, že sa budem veľmi snažiť, aby som jedného dňa mohol byť jeho partnerom na javisku. Myslím si, že Marián bol najväčší talent našej generácie. Moja ambícia sa naplnila v roku 1970, keď som sa vrátil z Francúzska a nastúpil do Divadla na Korze. Marián bol už dva roky jeho členom. Bolo nás dvanásť, bolo to generačné divadlo a myslím si, že pozitívne ovplyvnilo budúcnosť všetkých zúčastnených. Nie náhodou sme mali úzke a priateľské kontakty, vrátane vzájomných výmen s Činoherným klubom v Prahe. Žiaľ, po troch rokoch existencie divadla nás v rámci normalizácie administratívne pridelili k Novej scéne, kde som s Mariánom zotrval päťnásť rokov. Po krátkom čase sme si tam vytvorili svoj priestor a nestratili sme kontakt s Činoherným klubom. Činoherák spomínam hlavne preto, aby som sa vyhol siahodlhému teoretizovaniu o charaktere nášho divadla. Boli sme si skrátka dosť podobní.
S Mariánom sme často hrali spolu na javisku, v televízii i vo filme. Bol to skvelý partner. Disciplinovaný, pripravený, ale, najmä na skúškach, veľmi inšpiratívny a plný prekvapení. Bolo dôležité udržiavať sa v strehu a byť pripravený rozvíjať to, čo ponúkal. Môžem zodpovedne povedať, že pracovať s Mariánom rozhodne nikdy nebola nuda. Bol to herec, ktorý veľmi rýchlo prišiel na to, čo znamená detail v malom divadielku alebo pred kamerou. Vedel, že si vystačí s myšlienkou, výrazom v očiach a že mimika tváre môže byť aj nehybná. Na druhej strane, Marián bol nespútaný živel, ktorý prirodzeným, organickým gestom a strhujúcou energiou dokázal upútať pozornosť aj v preplnenom amfiteátri.
Hercov obyčajne zaraďujú do rôznych kategórií. Takto poznáme komikov, tragédov, milovníkov a mnoho iných schematicky zaškatuľkovaných tvorcov a interpretov. Toto kategorizovanie pre Mariána neplatilo. Ktorákoľvek z týchto formičiek bola preňho primalá. Dá sa povedať, že sa ťažko zmestil do jednej jedinej, ale sadla mu ktorákoľvek. Niekedy aj všetky súčasne, a v každej bol presvedčivý, dôveryhodný a autentický. Herectvo je myslenie, ktoré spravidla generuje verbálny prejav. Je tu však aj rovina, v ktorej herec sprostredkuje divákovi nielen to, čo si myslí postava v danej situácii, ale, s istým odstupom, aj názor a vzťah herca k postave, ktorú stvárňuje. Tieto polohy Marián s ľahkosťou a bravúrou žongléra zvládal a divák sa stával spolupútnikom jeho parkúru na predstavení.
Vo filme Dobří holubi se vracejí sa stretla plejáda výnimočných českých hercov. Za všetkých si dovolím spomenúť aspoň niektoré mená ako Hrušínský, Somr, Macháček, Řehoř, Menšík… Nakrúcalo sa koncom osemdesiateho siedmeho a začiatkom osemdesiateho ôsmeho roku. Bol to posledný Menšíkov film, lebo zdravotne bol v neľahkej situácii. Potreboval každé ráno liek, ktorý užíval intravenózne. Vladimír ma požiadal o asistenciu, pretože mal problém nájsť si žilu. Musím sa priznať, že som zlyhal pri pohľade na ihlu a krv. Je to údajne vegetatívna reakcia. Nastúpil Marián a mnoho dní každé ráno, už okolo piatej, šiestej, pozorne a trpezlivo, aj desiatky minút, hľadal žilu, až kým sa to nepodarilo. Sústredená a vážna tvár Mariána, hľadajúceho správnu žilu, Menšík rozpráva veselé historky, zatiaľ čo krv mu kvapká z prstov na podlahu hotelovej kúpeľne. Takto si ich budem navždy pamätať. Marián bol veriaci človek a veľakrát túto situáciu charakterizoval vetou: Láďa je pre mňa ako Ježiš Kristus.
Keď som v októbri 1989 vrátil titul zaslúžilého umelca, na protest proti praktikám komunistického režimu, niektorí ma prestali vidieť, niektorí mi prejavili účasť tajne, ale Marián nezmenil svoje správanie ku mne. Ďakujem mu za to. Veľmi mi v tom čase pocit solidarity pomohol. Po sedemnástom novembri Marián nezaváhal ani na chvíľu a patril k najaktívnejším. Bol známy, mimoriadne obľúbený a dôveryhodný herec a človek. Nabehal mnoho kilometrov po Slovensku a presviedčal ľudí, aby sa zbavili strachu a svojou aktívnou účasťou poslali totalitu do minulosti. Dnes, keď niektoré tragikomické figúrky prepisujú dejiny, sa mi obzvlášť žiada vyzdvihnúť jeho vplyv a podiel na tejto zásadnej zmene.
Po revolúcii som sa v divadle na sedem rokov odmlčal. Vrátil som sa v inscenácii Kumšt, ktorý napísala Yasmina Reza. Bolo to na jeseň v roku 1997. Mojimi partnermi boli Milan Lasica a Marián Labuda. Aj vďaka takýmto partnerom som po chvíli mal pocit, že som prestal hrať len včera. Hrali sme Kumšt do apríla 2015. Viac ako dvestokrát sme sa stretli na javisku, v šatni, a často aj po predstavení na pár slov.
Svoju spomienku na Mariána ukončím slovami, s ktorými som sa s ním lúčil na javisku SND:
Milý Marián,
poznáme sa štyriapäťdesiat rokov. Dosť dlhá doba na to, aby sme si povedali všetko. Mali sme si čo povedať, pretože sme mnohé udalosti prežívali spolu. Väčšinou nebolo treba veľa slov, pretože sme rozumeli ich významom rovnako. Vždy však zostane niečo nedopovedané, na čo človek zabudne, alebo za života povedať nemôže, či nechce. Čím som starší, tým menej je na tomto svete ľudí, ktorým nemusím veľa vysvetľovať, aby sme si rozumeli. Tvojím odchodom som sa stal oveľa chudobnejší. Stretli sme sa v nespočetnom množstve vzájomných divadelných, televíznych a filmových dialógov. Nemenej dialógov sme viedli aj v bežnom živote a veľa sme sa nasmiali. V našom prípade sme boli akoby naprogramovaní, že si musíme strieľať jeden z druhého. V týchto súbojoch bol jediným víťazom slobodný smiech, bez ohľadu na to, kto z nás mal práve navrch. Brzdy sme prakticky nepoužívali, lebo sme si boli istí, že k vážnym zraneniam nepríde.
A dnes ti poviem prečo. Mali sme sa radi, Marián. Uznaj, že toto som ti nemohol povedať, lebo by si sa mi vysmieval aspoň týždeň. To som predsa nemohol riskovať, dať ti takúto zbraň do ruky. Stačilo, že raz, pri stretnutí na letisku, zďaleka som videl, že si dobre nabrúsený, nakoniec ako vždy, som použil nečakanú fintu. S vážnou tvárou som pozdravil ako prvý. Povedal som ti, sám neviem úplne presne prečo: Ahoj srdce. Na to si nebol pripravený a vehementne si chcel vedieť, ako to myslím, lebo si nechcel pripustiť, že by to mohlo byť niečo iné ako rafinovaná invektíva.
V štúdiu na Suchom Mýte sme hrali príbeh dvoch bratov, v inscenácii, podľa Šukšinovej predlohy, pod názvom Môj brat. Moji bratia, po okupácii v šesťdesiatom ôsmom, emigrovali a veľmi mi chýbali. Ďakujem ti, že si mi ich pomáhal nahradiť. V tom istom štúdiu, v Čechovovom Višňovom sade, režisér dostal nápad, že si ťa, ako Lopachin, mám hodiť na plece a rozjarene s tebou vybehnúť z javiska. Vyšlo nám to a veľmi sme sa na tom zabávali. Dnes, keď ťa s kolegami ponesiem z javiska, mi bude veľmi smutno. Prežil som s tebou, Marián, veľkú časť svojho života. Ďakujem ti zato.
Milan Kňažko
///
Více na i-DN:
Komentáře k článku: Mali sme sa radi, Marián
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
