Divadelní noviny Aktuální vydání 20/2024

Kulturní čtrnáctideník pro divadelníky a jejich diváky

Vychází za finanční podpory hlavního města Prahy, Ministerstva kultury ČR, Státního fondu kultury a Nadace Českého literárního fondu

20/2024

ročník 33
26. 11. 2024
  • Zprávy
  • Kritika
  • Blogy
  • Zahraničí
  • Rozhovory
  • Ostatní
  • KritikLab
  • Hledat
  • Můj profil

    Divadelní noviny > Kritik Lab

    Mesiac, posledné dobrodružstvo

    Kolektívna réžia, minimálne množstvo rekvizít, minimalistická scéna, a dlho dokonca ani žiadne slovo. Aj takto by sa v skratke dala opísať klaunská féria s prvkami nového cirkusu Klaunova cesta ze Země na Měsíc na námet Michala Skočovského a v spoločnej réžii autora, Zetela a kolektívu, ktorou Horácke divadlo v Jihlave zahájilo sezónu 2022/23. Od premiéry už ubehol nejaký čas, aj napriek tomu to ale v sále vyzeralo, akoby som sedela na jednom z prvých predstavení.

    Zľava Jiří Juráš (Klaun 1), Jakub Škrdla (Klaun 2), František Maňák (Klaun 3) FOTO IGOR STANČÍK

    Čo som to práve videla?, pýtala som sa sama seba, keď sa rozsvietili svetlá. Nejednalo sa samozrejme o nič priveľmi novátorské, či odlišné od toho, čo môžeme vidieť na niektorých českých progresívnejších scénach, no povedala by som, že išlo o typ inscenácie, ktorá sa na javiskách repertoárových divadiel neobjavuje až tak často. Klaunova cesta ze Země na Měsíc na mňa napriek tomu dokázala zapôsobiť viac ako iná klasická činohra z repertoáru Horáckeho divadla v posledných sezónach.

    Jeden háčik to ale predsa má. Až keď nastal čas napísať niečo, zrazu som nevedela, kde začať, čo vlastne chcem a viem pomenovať. Na javisku neboli totiž takmer žiadne klasické činoherné prvky, akými je napríklad dialóg alebo dej odohrávajúci sa v konkrétnom prostredí.

    Naznačený príbeh pojednával o klaunovi, snažiacom sa nájsť ešte jeden posledný veľkolepý a triumfálny výstup, ktorý mu pomôže dostať sa do žiare reflektorov, aj keď len na drobnú chvíľu – dôjsť na Mesiac. V jeho hlave na tom pracovali klauni traja, a práve tých sme my videli na javisku, spolu s húfom Neurónov, Vôľou a Ctižiadosťou.

    Javisko bolo vzadu ohraničené akýmisi dlhými závesmi z lesklých povrázkov, interpretovala som si to ako ohraničenie ľudskej hlavy, ktorej fantázia zdá sa nemá hraníc. Práve cez tieto závesy všetci aktéri prichádzali a odchádzali, tak ako napríklad prídu a odídu dobré nápady.

    V strede Jakub Škrdla (Klaun 2), okolo SGYM Sokol Jihlava a Nart Dance School (Neuróny) FOTO IGOR STANČÍK

    Najzáhadnejšími postavami boli Neuróny, ktoré predstavovali tanečníci z SGYM Sokol Jihlava a Nart Dance School. Práve ich výstup inscenáciu otvoril, hoci dlho nebolo zrejmé, o koho ide. Ani vágne kostýmy v dešifrovaní ich identity priveľmi nepomáhali, pretože namiesto vzorov neurónovej siete na nich boli ozubené kolieska pripomínajúce skôr mechanizmus hodiniek. Interakcia Neurónov s ostatnými postavami bola minimálna, objavovali sa skôr v samostatných tanečných sekvenciách, ktoré v konečnom dôsledku pôsobili viac ako vypĺňanie priestoru medzi výstupmi klaunov. Tí boli ľahko identifikovateľní vďaka kostýmom, ktoré pripomínali pouličných zabávačov, či mímov.

    Práca hercov Jiřího Juráša, Jakuba Škrdly a Františka Maňáka v roliach klaunov bola neopísateľná. Práve oni majú najťažšiu úlohu – ukázať, čo sa deje v hlave klauna. A presne to je dôležité, ukázať, a nie povedať alebo opísať. Poľahky zvládali akrobatické kúsky, pantomímu, non-verbálny humor, a to všetko vyzeralo, akoby to pre nich nebolo najmenšou prekážkou, od žonglovanie po fyzicky náročnejšie úkony. K znázorneniu skokov na Mesiac herci napríklad používali pružné laná s istením, vďaka ktorým doleteli až nad hlavy divákov. Najnebezpečnejším trikom sa zdalo byť skladanie veže z debničiek. Jakub Škrdla postupne pridával ďalšie a ďalšie poschodia, pričom nemohol zliezť z vrcholu, či nedajbože spadnúť. Debničky boli duté a celá konštrukcia vyzerala veľmi nestabilne, a preto v tom momente prišlo aj na strach o herca, nie o postavu.

    Vľavo Svetlana Hruškociová (Ctižiadosť), vpravo Stanislava Hajduková (Vôľa) FOTO IGOR STANČÍK

    Ctižiadosť (Svetlana Hruškociová) a Vôľa (Stanislava Hajduková) vo futuristických šatách sú v zásade hlavnými hýbateľkami deja, pretože manipulujú všetko okolo a vždy im každý podlieha. Samy sa priam takmer nepohybujú. Na javisko sú privezené na doskách s kolieskami a pôsobia viac ako figuríny než ako živé bytosti. Neskôr už takmer iba stoja bez výraznejšieho pohybu.

    Mierne ma iritovalo, že jediné dve ženské postavy od začiatku až do konca pôsobia negatívne, veľmi manipulatívne, egoisticky, a miestami až nepriateľsky. Snažili sa klaunov prilákať k sebe, strhnúť na seba pozornosť, a keď k nim už boli tak blízko, zrazu im utiekli. Vyznievalo to akoby sa ženy snažili ovládať mužov a oni po nich stále prahli a snažili sa k nim dostať čo najbližšie.

    Ctižiadosť a Vôľa sa nedorozumievajú slovami, ale nezrozumiteľnými spievanými zvukmi, z ktorých je možné dobre vyčítať emócie. Nahrádzajú tak reč postáv. Tvorcovia so slovom vôbec pracovali atypicky, aj klauni sa spočiatku dorozumievali len pískaním. Slovo sa začalo objavovať najmä v druhej časti, najkoncentrovanejšie v monológu, ktorý spoločne s dramaturgičkou Barborou Jandovou napísal sám jeho interpret Jakub Škrdla. Pokúša sa v ňom divákom sprostredkovať úlohu klauna a podstatu klaunstva samotného: Klaun, to je vidět věci ze všech úhlů zároveň. Klaun, to je vidět vás – obecenstvo – krásné a vznešené v celé té vaší bídě. Klaun, to je umět vám ukázat vás samotné. Abyste se mohli smát, sami sobě smát. Klaun, to je umět vás naplnit – jako sudy s vínem. Škrdla sa počas týchto slov štverá po sedadlách medzi divákmi a prejde takmer celý priestor hľadiska. Tento moment bol skutočne impozantný, ohromujúci, a najmä, prekvapivý. Čakali sme na neho takmer do polovice predstavenia, čo vytvorilo paralelu s prípravami na cestu na Mesiac. Ako cesta k prvým slovám, tak cesta na Mesiac sa zdajú byť nesmierne dôležité.

    Predstavenie má svoje čaro pre každú generáciu. Deti v ňom budú vidieť rozprávku a smiať sa, zatiaľ čo dospelý pravdepodobne spoznajú aj hlbší zmysel klaunovej anabázy. Ako sa ukazuje aj v skutočnom živote, zdá sa, že omnoho dôležitejší než cieľ je cesta k jeho dosiahnutiu. A Mesiac teda môže predstavovať akýkoľvek cieľ, ktorý si vytýčime.

    Horácké divadlo Jihlava – Michal Skočovský: Klaunova cesta ze Země na Měsíc. Režie Michal Skočovský, Zetel a kolektív, dramaturgie Jaroslav Čermák, scéna Michal Skočovský, kostýmy Lucie Špalková, hudba Mario Buzzi, pohybová spolupráce Anna Korba Vanacká. Premiéra 3. září 2022 (psáno z reprízy 15. listopadu).


    Komentáře k článku: Mesiac, posledné dobrodružstvo

    Přidat komentář

    (Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)

    Přidání komentáře

    *

    *

    *



    Obsah,