Miluj svojho imigranta
Po divadelnom projekte Tanec přes plot prišlo hudobno – divadelné zoskupenie Allstar Refjúdží Company s ďalšou provokatívnou(?) inscenáciou, Pakosti a Drabanti, ktorej podtitul „politicky nekorektní kabaret“ by mal napovedať, že sa v nej tvorcovia dotýkajú spoločenských a politických pálčivých tém bez snahy o zachovanie akéhokoľvek dekóra, distingvovaného odstupu či slušnosti. Ale až takéto prekročenie hraníc nečakajme, koho priláka kontroverzný podtitul, môže čakať sklamanie kompenzované nezvyčajným divadelným zážitkom.
Poetika alebo politika?
Režisérka Jana Svobodová rozvíja svoj ojedinelý tvorivý prístup, v rámci ktorého sa pokúša v inscenáciach aplikovať vlastný sociologický prístup. Tie sú častokrát založené na netradičných sociálnych a kultúrnych prepojeniach, v rámci režijného prístupu ide niekedy až o „výskum“. Neprichádza s vopred daným dramatickým textom, jeho autormi a autorkami sú vlastne všetci zúčastnení. Rovnako je to i v rámci inscenácie Pakosti a Drabanti. Spolu s Hanou Andronikovou vytvorili základnú osu, ktorú potom na základe tematických improvizácií naplnili textom aj jednotliví herci a herečky. Forma kabaretu je teda zdanlivo zvolená vhodne, spolu s hudobnými časťami tvorí jednoliaty celok, avšak stále akoby chýbala istá dávka arogantnej „odviazanosti“, ktorú si politický kabaret rozhodne môže dovoliť.
Hlavnou myšlienkou, či tematickým okruhom inscenácie je otázka spolužitia domácich českých občanov s imigrantami, etnickými či náboženskými menšinami. Výhody, strasti ale aj hypotetické východiská spokojného spolužitia rozdielnych ľudí na jednom mieste sú diskusným poľom pre aktérov (členovia Allstar Refjúdží Company sú utečencami, ktorí našli nový životný priestor v Prahe). Postavy sú vlastne veľmi ľahko zapamätateľnými typmi, herci a herečky sú obsadení a obsadené presne podľa vonkajškových vlastností (herec Schenker, ktorý zvykne hrávať vo filmoch nacistov, opäť aj tu hrá „nácka“, blonďatá Eva Hromníková jeho družku, číňanka Jing Lu hrá čínsku „špiónku“…), čo je na jednej strane zrozumiteľné pre diváka, na strane druhej je to presne to, čo sám očakával, dalo by sa povedať, že až príliš politicky korektné. Vítaným ozvláštnením sú postavy Rity Padedé (Ivana Hessová) a Šeherezády (Petra Lustigová). Hessová funguje ako kabaretiérka, predstavuje hercov a herečky, sprevádza celým predstavením a s dávkou sarkastickej irónie spĺňa úlohu provokatérky, ktorá má vlastne všetkých „moc ráda“. Hoci sa pridŕža svojej francúzskej škatuľky, napokon dospeje k prerodu, ktorý je v závere inscenácie zobrazený tancom s prvakmi indického kathaku. Lustigová karikuje tradične vnímanú „prvú dámu“, manželku prezidentského kandidáta, ktorého bezhranične podporuje, odporúča až dochádza k bodu, kedy vlastne vedie celú kampaň za neho a stáva sa práve z nej tá pravá kandidátka. Zaujímavým je fakt, že spolu s hercom Miranom Kasemom hrajú zmiešané manželstvo, niečo ako prototyp budúcnosti, kedy bude v Čechách prisťahovalcov toľko, že sa za nich môžu české ženy vydávať a pokojne si ich transformovať do obrazu svojho (vtipný monológ o tom, ako Džuan má rád český štrúdl).
„Hrátky“ jednej plavovlásky a česko-kurdský filantrop
Dejovým priesečníkom je voľba prezidenta, na ktorého kandidujú dve úplne odlišné osobnosti, nacionalistka Izabela Riadná (Eva Hromníková) a prisťahovaný kurd Džuan Šemdin(Miran Kasem). Práve v tomto azda tkvie spomínaná nekorektnosť, ktorá vrcholí v závere scény, kedy si kandidáti kradnú a preberajú vlastné predvolebné tézy a sľuby. Hoci sa na javisku odohráva doslova predvolebná kampaň, do ktorej sú vťahovaní i diváci, vtipným záverom je, že sa jednak nedozvieme, kto voľby vyhral a jednak si uvedomíme, že je to vlastne irelevantné. Podstatou je, kto a ako dokáže presvedčiť čo najviac hláv na svoje častokrát scestné výroky, čo je situácia celkom tradičná a každodenná.
Úvodná scéna signalizuje, že naozaj dôjde k stretu kultúrnej rozmanitosti, prudký nástup hercov a herečiek, ktorí vo vlastnom jazyku kričia „Som tu!“. Počas predstavenia sa napokon striedajú scény v češtine a materčine aktérov (len Eva Hromníková, predstavená ako Slovenka, sa k slovenčine okrem svojho úvodného výkriku nevráti). Jednotlivé minipríbehy postáv sú doplnené hudobnými časťami, ktoré inscenácii dodávajú ten pravý kabaretný, ale aj multikultúrny charakter. Sú tiež jedinečnou príležitosťou sledovať nefalšované prepájanie národných, etnických a náboženských tradícií, pričom dochádza konečne k očakávanej provokácii práve prostredníctvom piesní Ktož sú boží bojovníci alebo Čechy krásne, Čechy mé. Oproti tomu pôsobia niektoré scény ako vyslovene vytrhnuté zo slovníka kultúrnych stereotypov, či už je to rádoby nacistická propaganda, maľovanie hákových krížov červenou farbou, ktoré neskôr Won Ton dokresľuje na čínske znaky, Horstovo zmazanie, červená farba na rukách, ktorá evokuje krv. To všetko síce pôsobí na diváka ako memento, že minulosť je stále prítomná, ale v dnešnej záplave obdobných obrazov, ktoré otázku nacizmu a druhú svetovú vojnu deformujú na mediálny artikel, už dokáže len málokoho šokovať.
Omnoho sugestívnejšie poňala svoju úlohu číňanka Jing Lu, ktorá pracuje s odkazmi, ktoré sú stredoeurópanom blízke pri evokovaní Číny, zároveň ich ale využíva na diskusiu o tom, že vlastne o tej obrovskej krajine nič nevieme. Jej herecký a spevácky prejav je nekompromisne jedinečný, dokáže s rovnakou energiou a zanietením maľovať a vyladať čínske znaky, s akou spieva o svojom domove – Čechách. V jej hereckom výkone sa zrkadlí nielen politická nekorektnosť a provokatívnosť ale aj neprikrášlene stanovuje otázku vzájomného spolužitia s imigrantami.
Veľmi efektne sa inscenácia opiera napríklad o citácie z bilančného rozhovoru s kardinálom Miloslavom Vlkom o „islamizácii Európy“. Odkazujú k nim nielen výstupy, kedy sa postavy Izabely a Horsta modlia k Alahovi na indických koberčekoch, ale aj euroázijské manželstvo Šeherezády a Džuana. Záverečným defilé je akýsi usporiadaný chaos, v ktorom si každý a každá hľadá a presadzuje svoje zaslúžené miesto, hýbe a manipuluje nimi malá marioneta Gašparka, ktorá evokuje v opačnom zmysle ťahanie nitiek inými a bábkovitú podobu politickej scény.
Pakosti a Drabanti prekračujú konvenčnú hranicu definície politického divadla, púšťajú sa do ostrej debaty na aktuálne témy, ale ku skutočnému narušeniu konvencií žiaľ nedochádza. Na tú totiž nestačí len maľovaný hákový kríž, či čierno-biela česká vlajka, treba tieto znaky tlmočiť v kontexte súčasnej doby, v ktorej si nachádzajú stále viac miesta.
Divadlo Archa – Pakosti a Drabanti (Politicky nekorektní kabaret). Koncepcia Jana Svobodová a Hana Androniková, scenár Hana Androniková, réžia a scénografia Jana Svobodová, hudba Michael Romanyshyn, kostýmy a objekty Štěpán Ružička, pohybová spolupráca Ivana Hessová. Premiéra 25. března 2010.
Komentáře k článku: Miluj svojho imigranta
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
