Nová dráma paradoxne historická
Festival Nová dráma má na Slovensku ešte krátke trvanie. Vo svojich šiestich rokoch musí stále bojovať s chorobami ako nedostatok kvalitných a výberových inscenácií, samotný výber inscenácií, riešenie otázky novosti formy a obsahu. Pri festivaloch nových drám sa totiž súbežne hľadá nielen nový dramatický text, ale aj nový spôsob jeho inscenovania. Tento neduh sa festivalu pomaly darí prekonávať najmä tým, že sa jasnejšie a presnejšie stanovujú podmienky výberu inscenácií. Najmä vo vzťahu k roku vzniku textu a prínosu inscenácie v rámci rozvoja istej divadelnej poetiky a formy, a že sa každý rok obmieňa dramaturgická rada a aj porota, ktorá udeľuje hlavnú cenu festivalu. Tento rok po prvý krát jedinú cenu s názvom Grand Prix.
Po prvých rokoch neurčitého tápania v slovách nový, progresívny, pokrokový, súčasný už dnes jasnejšie badať vzostupivšie tendencie v odhaľovaní významu slova „nový“. Zdá sa, že na Slovensku sa „nový/á,é“ spája s autorským divadlom, dramatizáciou, kompozíciou vlastného textu viac ako s inscenovaním „novej“ – pôvodnej divadelnej hry/dramatického textu. Podľa tohtoročného sloganu festivalu 3D – dráma, dramaturgia a dimenzia, môžeme konštatovať, že v inscenáciách sa dráma objavila len niekedy, dramaturgia častejšie, ale nie vždy sa otvorila nová dimenzia, či už divácka, alebo inscenačná. V ostatných rokoch dominovali na festivale inscenácie dramatických textov. Napríklad v roku 2006 bolo až 10 inscenácií divadelných hier a iba 5 dramatizácií, či kompozícií textov z historického materiálu a pod. Dnes sa jasne ukazuje, že to, čo je naozaj nové, sú autorské projekty, vlastné kompozície textov z dokumentárnych materiálov, klasickej literatúry. Po tomto ročníku totiž musíme povedať, že až na niekoľko výnimiek sa nám nedarí „novo“ a moderne inscenovať vopred pripravený a napísaný dramatický text.
Východiská pre „novú“ drámu
Inscenácie divadelných hier Mikve (Hadar Galron), Sarkofágy a Bankomaty (kolektív autorov a autoriek), Vĺčik (Vasilij Sigarev) nepriniesli okrem novosti textu novosť inscenačnú. Inak je to pri kusoch Od Maríny divadla Non.Garde, M.H.L. Divadla P.A.T. a Štúdia 12, Hollyroth v Slovenskom národnom divadle, A budeme si šepkať Slovenského komorného divadla v Martine, Máša a Beta Divadla Jána Palárika v Trnave a Projektu.svadba Stanice Záriečie v Žiline. Za „nové“ tu musíme považovať hneď niekoľko faktorov – koncept, pohľad na históriu a literatúru, spôsoby javiskového uchopenia, režijné poetiky a pocit komornosti daných projektov, aj keď tri z nich sú súčasťou klasických kamenných divadiel.
Čo je pre slovenskú divadelnú kultúru v súvislosti s festivalom potešujúce, je rast novej režijnej a tvorivej generácie a spôsob ich nazerania na históriu, na text, jeho stavbu, jeho inscenovanie. Vekové hranice tvorcov inscenácií na tomto ročníku sú v rozmedzí od 25 do 39 rokov. Je tak celkom prirodzené, že „mladá“ generácia siaha k „mladému“ textu – k vlastnému autorskému, cez ktorý dokáže svoj pocit (nenamýšľam si v žiadnom prípade generačný…!) zo sveta, svoju víziu a obraznosť, svoju poetiku pretlmočiť oveľa výraznejšie.
Výsledkom je vlastne to, že na Slovensku Nová dráma a nové inscenačné poňatie nemajú tento rok s divadelnou hrou v jej najpôvodnejšom zmysle slova nič spoločné. To potvrdzuje aj víťaz Grand Prix – Projekt.svadba, ktorý sa navyše od ostatných kusov odlišuje ešte aj tým, že nevychádza a nestavia na nijakom reálnom/pôvodnom texte, využíva iba akýsi scenár. Toto je taká malá „podpásovka“ Novej dráme, keď jej víťazom vlastne vôbec nie je dráma. Ale možno o to viac chcela sčasti zahraničná porota (fínska prekladateľka a spisovateľka Helena Autio-Meloni, izraelský herec a režisér David Maayan, slovenský teatrológ, spisovateľ a prekladateľ Juraj Šebesta) zdôrazniť, že toto je cesta pre festival, pre inscenátorov, pre „nové“ slovenské divadlo i pre „novú“ slovenskú drámu…(?)
Staré a nové Novej drámy
Režisér Michal Dočekal mal už s hrou Izraelskej autorky Hadar Galron Mikve skúsenosti s Národního divadla v Prahe. V divadle Aréna sme sa však nedočkali ani takého rozkrytia textu a ani toľkých režijných nápadov ako v ND Praha. Mikve sa tak stáva síce zaujímavým hereckým divadlom, keďže sa na javisku stretáva veľmi rôznorodá herecká suita rôznych vekových kategórií, hrajúca inak v rôznych divadlách, ale bez režijného vedenia. Jasne vidieť, že režisér si nedal námahu s dôkladnejším výkladom postáv, hľadaním výraznejších a viditeľných kontrastov a ani s ich konaním na javisku. Divadelný rituál a katarzná očista sa nekoná! Záverečný krik a buchotanie plastovými fľašami je skôr smiešny svojou snahou umelo vyvolať hrôzu, bázeň a následný súcit s postavami. Chápeme, že tento text v kontexte židovskej kultúry má svoje významné miesto, lebo sa veľmi hranične a odvážne vyjadruje k čiernobielosti postojov, k prekonávaniu starého, k burcovaniu za pravdu, za vývin a posun, ale táto myšlienka sa v slovenskej inscenácií odovzdáva v slovách nie v inscenačnej podobe. Na novú drámu vlastne nič nové…
Tematicky úplne inde je opus Vĺčik Vasilija Sigareva Štátneho divadla Košice v réžii čerstvej absolventky Joany Zdrady. Drsná hra ruského pôvodu svojím spôsobom zapadá na divoký východ a môže zaťať na veľmi citlivý nerv diváka. Komplikovaný vzťah matky a dcéry pripomínajúci paralely so živočíšnou ríšou sa v inscenácii neodhaľuje, nepomenuváva. Ostáva iba akože naznačený v akože scénografii v akože herectve vypätých emócií, ale zostáva otázka, prečo takto postava reaguje, aký ďalší podtext nesie jej slovo. Vĺčik je „akože“ inscenácia, lebo ostáva niekde medzi popisným realizmom a pokusom o metaforickú symboliku. O novosti formy tu nemôže byť ani reči.
Bábkové divadlo na Rázcestí v Banskej Bystrici sa pustilo do neľahkej úlohy. Pokúsilo sa inscenovať sériu jedenástich čerstvých dramatických textov Sarkofágy a bankomaty trinástich autorov a autoriek. Sarkofágy a bankomaty bol projekt, ktorý inicioval Divadelný ústav v roku 2009 v snahe osloviť dramatikov a dramatičky približne rovnakej vekovej kategórie (rok narodenia okolo 1960), aby sa vyjadrili krátkym dramatickým útvarom k udalostiam posledných dvoch dekád slovenskej histórie.
Samozrejme vítať sa musí každý pokus overiť nový text javiskom. Je nadľudským úsilím a fyzicky nemožné dramaturgicky prepojiť jednotlivé dielka, pretože záber tém, ku ktorým sa jednotliví autori/ky vyjadrujú, je veľmi široký. Od riešení rezíduí minulosti, politických prevratov a z nich prameniacich súčasných paranojí, cez skepsu so slobody a nežnej revolúcie, po zdrsnenie vzťahu v rodine, agresivitu na verejnosti, sprimitívnenie národa, rozdelenie Československa a rozpad rodiny, vulgarizovanie jazyka, ženské osamotenie atd. V takomto širokom zábere tém sa košatili aj prostriedky, ktoré režisér využil – práca s maňuškami, manekýnmi, zástupným materiálom, činoherné časti…Lenže pri košatení zákonite hrozí nedorobenie, strata významu, prázdnota psychologického pozadia postáv, či exaltovanosť štylizácií. Ale pokus o inscenačný pokus je podstatný, lebo overuje divadelnú životaschopnosť textov. Aj keď výsledok hovorí, že niektoré drámy nosné nie sú.
Táto trojica inscenácii je len ukážkovým a čiastkovým výberom z tvorby v danej sezóne. Ak má však byť reprezentatívnou vzorkou a my na nej máme získať obraz o inscenačnej podobe nových dramatických textov, tak je to obraz režijne veľmi starý, miestami zatuchlý, snažiaci sa o prepiate emócie tlačené z prázdnej tuby, pracujúci s klišé, hoci tematicky zaujímavý a možno aj provokatívny.
Historické „nové“ drámy
Inak sa píše o druhej skupine inscenácií, kde novosť textu a javiskovej podoby idú ruka v ruke. Každý z autorských projektov sa veľmi svojským a jedinečným spôsobom konfrontoval s minulosťou. Tvorcovia spracovali prítomnosť minulosti v rôznych formách, v ktorých obsah vždy prekročil rámec informatívneho historického materiálu a zrkadlil sa v konkrétnej myšlienke dneška. Tematicky záber bol široký – esencia ženstva skrz dielo slovenských literátok, politické vplyvy (nielen minulého) režimu na dejiny jednotlivca, archetypálny rituál svadby v dnešných súvislostiach, osud tvorcu a osud interpreta a cez nich osud národa v jazyku 19 storočia… Doménou novej drámy sa paradoxne stala história a jej nové uchopenia a pochopenia. Inscenátori najčastejšie čerpali z reálnych historických dokumentov, alebo z literárnej tvorby autorov a autoriek, z osobnej korešpondencie. V jednom prípade sa súčasťou procesu stal aj výskum svadobného rituálu v rôznych regiónoch Slovenska.
Inscenácia A budeme si šepkať je podobenstvom o údele ženy–autorky–matky–manželky. V Slovenskom komornom divadle Martin sa režisérovi Kamilovi Žiškovi podaril veľmi krehký a emóciami naplnený tvar bez ambície totálnej biografie. Štyri slovenské spisovateľky Hana Gregorová, Terézia Vansová, Elena Maróthy-Šoltésová a Ľudmila Podjavorinská sa v inscenácii stretávajú vo fiktívnom časopriestore scénografického blackoboxu. Z ich diel, listov, básní vytvorili režisér a dramaturgička Zuzana Palenčiková útržkovité texty, v ktorých postavy uvažujú nad ženskosťou, problémom emancipácie, nad láskou, stratou manžela, detí, bezdetnosťou, osamelosťou, odcudzením. Pre režiséra je typická poetizácia javiskového obrazu a aj tento javiskový opus je vlastne jedna báseň o utrpení pri tvorbe i v živote, ale aj o mágii bytia. Je to báseň o nezmazateľných stopách slovenských autoriek v dejinách literatúry a nášho vedomia.
O iných stopách literatúry v nás je inscenácia Hollyroth Slovenského národného divadla v réžii Rastislava Balleka. Scenár skompomovaný z textov Jána Hollého Svätopluk, Selanky, ale aj z jeho listov, má bonus v podobe starej bernolákovčiny. Objavujú sa tu ale aj citáty zo Shakespearových hier Hamlet, Richard III., Kráľ Lear (a iné) ako paralela nielen k vysokému jazyku, ale aj ako odkaz k téme kráľov, kráľovstva pozemského i večného, utrpenia, rozhodovania sa. Monodráma Róberta Rotha je nielen ukážkou hereckého umenia interpreta v jeho schopnosti pojať verš, prežuť osobnú tragédiu autora, využiť humor a drsnú iróniu, ale aj osobnou výpoveďou o márnostiach a snaženiach človeka vo vzťahu k sebe, k prírode, k spoločnosti, k národu. Inscenácia analyzuje ľudské nešťastie a na jeho základe hovorí o potrebe bojovať, ale za čo? Klaunsky pôsobiaci Roth takto iba prízvukuje márnosť snažení svojich, našich, národných, minulých, súčasných… Kde sú dnes hrdinovia svätoplukovského typu – má ich ešte náš národ? Otázky kládol „svätý“ (holly – zároveň slovná hračka s menom Jána Hollého) Roth spoza obyčajného stola, prechádzajúc mostíkom praktikáblov medzi divákmi.
Iné historické obdobie mapujú dve inscenácie M.H.L. performerky Slávky Daubnerovej a Máša a Beta Divadla Jána Palárika v Trnave. V nich sa posledných štyridsať rokov minulého režimu odzrkadľuje na osudoch konkrétnych žien. Kým v prvom prípade ide o reálnu osobnosť režisérky Magdy Husákovej-Lokvencovej, manželky Gustáva Husáka, tak v druhej sa materiálom stali poviedky Egona Bondyho (Máša, Beta). Príbeh dvoch „straníčok“ nezávisle na sebe zachytáva začiatok režimu, jeho perfídnosť, ideologickú opantanosť i strach z neho prameniaci neskoršej fáze.
M.H.L. je inscenácia moderná nielen svojou špecifickou témou, ktorou vzdáva tvorkyňa hold jednej z významných divadelných osobností Slovenska, ale aj svojou konceptuálne zvolenou formou. Slávka Daubnerová nám predstavuje Husákovú-Lokvencovú vo všetkých možných sociálnych rolách ako matku, manželku väzňa, prezidenta, režisérku, herečku, ženu. Jej strohý prejav, práca s obrazom, s projekciou, s priestorom Štúdia 12 vytvára súhru v minimalizovanej, umiernenej, veľmi presne a detailne prepracovanej inscenácii. Daubnerová vyskladala text pestro z reálnych historických dokumentov, z fotografického materiálu, zo súkromnej korešpondencie. Udalosti sa radia chronologicky: Oboznamujeme sa s detstvom, prácou, túžbou hrať divadlo, prvými skúsenosťami s filmom, divadlom, s režírovaním. Daubnerovej stačí malý stolík s kamerou, ktorá detailne približuje dianie – rozbitie taniera, lepenie tohto taniera ako metafora vzťahu s manželom, napr. Inak využíva prázdny priestor, v ktorom napríklad jej prechody z jednej strany na druhú v rôznom tempe vyjadrujú strach z prenasledovania, neustály útek. Inscenácia má viac biografický charakter a človeku neznalému pomerov komplikuje vnímanie istých politických aj umeleckých súvislostí. Je v nej však duch moderného divadla skratky a obrazového videnia situácii.
Trocha antropológie na záver
Režisér Ján Luterán a dramaturgička Mariana Ďurčeková nepracovali v Projekte.svadba s pôvodným textom, ak zaň nepočítame autentické svadobné piesne, svadobné prehovory starejších. Materiál k inscenácii (zvyky, typické odievanie, spomienky starších, starejších) nazbierali na cestách regiónmi a svadbami a pod záštitou Stanice-Záriečie Žilina projekt inscenovali. V tejto inscenácii sa tradičná slovenská svadba ukazuje v súčasných súvislostiach. Napríklad tri výrazné obrazy – muž a žena zviazaní vlasmi až do konca dní, rap na melódiu slovenskej ľudovej piesne o sexe pred, alebo po svadbe a zúfalý výkrik mladého muža „k…a do p…i, ja sa žením…“ štylizovaný do fotografií postupne alkoholom podguráženej svadobnej spoločnosti – sú jednoduchými, no účelnými a „trefnými“ pomenovaniami dnešnej svadobnej slávnosti. So slovenským folklórom, tradičnými svadobnými rituálmi a slovesnosťou narábajú tvorcovia voľne a hravo. Aj preto inscenácia získala hlavnú cenu Grand prix festivalu. Srší energiou mladosti a hravosti, nápadmi. Hovoreného textu je však na festival novej drámy pomenej.
Búranie vlastných hraníc
Festival má okrem iného cieľ rozširovať obzor pohľadu na novú drámu aj za hranice Slovenska tým, že každoročne zvolí „focus“ na novú dramatiku, dramaturgiu nejakej krajiny. Po focuse na Rusko, Srbsko, Rumunsko nasledovalo tento rok Fínsko. Táto edukatívna časť festivalu má svoj zmysel preto, že nové texty sa nielen „prezentujú“, ale pri prednáškach sa uvedú kontexty dramatiky danej krajiny.
Súčasťou festivalu bola aj nekonvenčná konferencia o súčasnej dráme a divadle aj v okolitých krajinách Nerobte z toho drámu! Hviezdou inej prednášky bol Arpád Schilling, ktorý prišiel do Bratislavy informovať o novom smerovaní divadla Krétakör. Jasne naznačil, že sa vydal na cestu hľadania niekde medzi sociálno-komunitným a site-specific divadlom s príbehom. Jeho pátranie po novom je dobrým príkladom búrania vlastných hraníc a obmedzení. Nová dráma na Slovensku možno konečne skrz autorské projekty/texty zbúra niekoľko historických mýtov a klamlivých faktov. Možno nie je celkom zlé, ak sa nové spája s dôkladným spoznaním starého. A nevadí, že nová dráma je vlastne dráma historická.
Festival Nová dráma 2010, 10. až 15. 5. 2010, Bratislava, 6. ročník
Komentáře k článku: Nová dráma paradoxne historická
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
