Ako si spomínaš na prvý mesiac v Bratislave po príchode na VŠMU? Čo ťa prekvapilo na meste a na škole najviac v porovnaní s Akadémiou umení v Banskej Bystrici, kde si predtým študovala na bakalárskom stupni?

Najväčší rozdiel som nevnímala ani tak medzi školami, ako medzi mestami, v ktorých sa nachádzajú. Bratislava ponúka v oblasti umenia oveľa širšiu infraštruktúru a tým pádom aj viac príležitostí. Zrazu som sa ocitla v prostredí, kde bolo úplne prirodzené po skúške ísť večer do ktoréhokoľvek divadla, kina či galérie. Zrazu bolo pre mňa slobodné, môcť si vybrať. S tým súviseli aj možnosti, ktoré štúdium na VŠMU prinášalo. Prakticky od prvého semestra som skúšala jednu inscenáciu za druhou. Počas magisterského štúdia som na škole naštudovala šesť inscenácií, ďalšie vznikli formou záskokov a hosťovaní v profesionálnych divadlách. Popritom som začala účinkovať aj v seriáli Nemocnica. Veľmi sa mi zmenil život, jeho rýchlosť a intenzita. Mala som pocit, že som využitá a robím zmysluplné veci. Neustále som sa stretávala s novými úlohami, ľuďmi a výzvami. Bratislava mi poskytla priestor na intenzívnejší kontakt s profesiou, a zároveň mi dala oveľa väčšiu slobodu a vždy prítomnú možnosť voľby. Veľmi si však vážim obe školy aj pedagógov, ktorí ma počas štúdia viedli – pán Ľuboš Kostelný, pani Táňa Pauhófová, pán Roman Polák, a Matúš Bachynec z VŠMU, a pán Tomáš Mischura, Filip Jekkel a František Výrostko z Akadémie umení. Každý z nich ma formoval natoľko, že z toho čerpám dodnes.

Ktorá študentská inscenácia na VŠMU bola pre teba zlomová?

Za zlomovú považujem hneď svoju prvú inscenáciu na VŠMU – Čechovovu Čajku v réžii Romana Poláka. Už samotné obsadenie do postavy Iriny Arkadinovej bolo pre mňa veľkou výzvou a obrovskou školou. Roman Polák patrí k režisérom, ktorí idú pri práci s hercom do mimoriadnej hĺbky. Neustále sa vracal k motiváciám, vzťahom, témam a významom ukrytým pod textom. Bol to spôsob práce, ktorý ma naučil premýšľať o herectve komplexnejšie a veľmi precízne. Dodnes sa k nemu vraciam pri každej novej úlohe. Veľmi dôležité boli pre mňa aj ďalšie inscenácie, najmä Vyrypajevovi Opití a Brechtov Kaukazský kriedový kruh, v ktorých som mala možnosť stvárniť krásne, náročné a mnohovrstvené postavy, ktoré mi umožnili pracovať s rôznymi témami, vzťahmi a emočnými polohami, a práve preto boli pre môj herecký vývoj dôležité. Veľmi rada na tieto postavy spomínam a je mi ľúto, že väčšina našich školských inscenácií v Divadle Lab je už zderniérovaná.

Ktorý pedagóg alebo režisér ti dal počas štúdia spätnú väzbu, ktorá ti znie v hlave dodnes?

Nemám jednu konkrétnu vetu alebo radu, na ktorú by som často spomínala. Skôr si zo spoluprác odnášam spôsob uvažovania o divadle a tvorbe. Počas štúdia som spolupracovala s viacerými výraznými režisérskymi osobnosťami a uvedomila som si, aké dôležité je viesť s režisérom otvorený dialóg. Najlepšie sa mi pracuje s tvorcami, ktorí majú jasnú víziu, vedia, čo chcú inscenáciou povedať, a zároveň komunikujú s hercom. Vtedy sa môžem naplno sústrediť na postavu, jej vzťahy, témy a motivácie. Najradšej spomínam na skúšobné procesy s Romanom Polákom a Dávidom Paškom. Obaja ma výrazne formovali nielen ako herečku, ale aj ako človeka. Ich dôslednosť, nároky a spôsob premýšľania o divadle, tvorbe postavy a inscenácie vôbec ma ovplyvňujú dodnes.

Čo bol najväčší šok, keď si po škole vstúpila do profesionálneho divadla?

Po absolvovaní školy som necítila výrazný šok v zmysle prechodu do profesionálneho divadla. Herectvu som sa v rámci štúdia venovala desať rokov a často som mala to šťastie nadobúdať skúsenosti aj v praxi. Na VŠMU som účinkovala v šiestich inscenáciách, a ešte počas štúdia som hosťovala v štyroch profesionálnych divadlách – Divadlo Aréna, Divadlo Jána Palárika v Trnave, Divadlo Andreja Bagara v Nitre a Slovenské komorné divadlo Martin. Divadlo LAB na VŠMU má v mnohých ohľadoch veľmi podobné fungovanie ako profesionálne divadlo – či už ide o dramaturgiu repertoáru, skúšobný proces alebo nároky na hercov. Tento systém, na ktorý si študenti herectva počas štúdia zvyknú, im následne umožňuje plynulý prechod do profesionálneho divadla. Myslím si, že prechod môže byť teda prirodzený. Skôr než nejaký „šok“ som si postupne uvedomila realitu fungovania hereckej profesie. Jeden angažmán v krajskom divadle na Slovensku väčšinou človeka finančne neuživí, a preto je potrebné hľadať viac pracovných príležitostí naraz – či už v divadle, televízii, rozhlase alebo formou hosťovaní. Istá rôznorodosť mi však vyhovuje. Baví ma, keď môžem pracovať na viacerých projektoch naraz, stretávať rôznych tvorcov a prepínať medzi odlišnými typmi postáv a hereckými prístupmi. Práve to ma na herectve tak napĺňa – žiť živý, intenzívny, zmysluplný život, naplno využiť všetky jeho možnosti a skrz životy postáv spoznávať aj ten svoj. 

Ak by si mala vybrať jednu rolu z posledného obdobia, ktorá ti najviac „sadla“ k tomu, kde si teraz ako človek, ktorá by to bola a prečo?

Rozhodne vo mne momentálne najviac rezonuje postava Pam v inscenácii Spasení v réžii Davida Pašku, ktorú sme premiérovali vo februári tohto roku v Divadle Aréna v Bratislave. Je to veľmi náročná inscenácia po všetkých stránkach – text, jazyk, témy, forma, scénografia, aj detailná kamera neustále prítomná v tesnej blízkosti herca. Veľa ľudí, ktorí videli Spasených, mi povedali, že na túto inscenáciu nikdy nezabudnú. A tým nemyslím žiadne klišé, ani velebenie projektu, v ktorom hrám. Nemusí to byť pre každého príjemný zážitok, pretože je to drsné, vie to emočne zasiahnuť a diváka dostať do rôznych stavov. Pam je pre mňa zásadná postava, za ktorú som vďačná. S Dávidom Paškom som spolupracovala už na inscenácii Negatívy snehu: Wetzler, Vrba, Schulman, Lux v DJP Trnava. Ide o režiséra s mimoriadne presným autorským jazykom a dôslednou prácou s hercom. Aj práve preto s ním veľmi rada spolupracujem. Počas skúšobných procesov s ním, je prítomná vysoká miera disciplíny, detailu a zodpovednosti voči tvaru. Pam je mi blízka v jej témach bojovnosti, vášne a sily. Netvrdím, že som v podobnej situácii ako ona. Je mi však blízka niektorými jej povahovými vlastnosťami. A niektorými zas naopak vôbec nie. V konečnom dôsledku však ani nejde o to, v čom sa naše charaktery stretávajú a v čom rozchádzajú. Ide o to, že herectvo je o skúmaní a približovaní sa k pravde, častokrát aj v úplne nepoznaných situáciách. Myslím si, že je to schopnosť vstúpiť do iných spôsobov myslenia a existencie.

Podľa čoho si dnes vyberáš, do čoho ideš? Je to text, téma, režisér/režisérka, alebo sa skôr spoliehaš na svoju intuíciu?

Nie vždy má herec možnosť vyberať si... Ak však možnosť výberu mám, rozhodujem sa predovšetkým podľa témy, textu a tvorivého tímu. Veľmi dôležitý je pre mňa režisér a jeho uvažovanie o diele. Zaujíma ma, akú výpoveď chce inscenácia priniesť, aké otázky otvára, a akým spôsobom komunikuje so súčasnosťou. Pri výbere ma vždy priťahujú projekty, ktoré presahujú samotný príbeh a ponúkajú viacero interpretačných rovín. Mám rada texty a inscenácie, ktoré sa neuspokoja s jednoduchými odpoveďami, ale vytvárajú priestor na premýšľanie – pre tvorcov, aj pre divákov. Priťahujú ma témy, ktoré dokážu konfrontovať súčasnú spoločnosť, jej hodnotové nastavenie a stav, v akom sa nachádza.

Ako vnímaš diskusiu o rodovej citlivosti v súčasnom slovenskom divadle? Cítiš, že sa mení spôsob, akým sa píšu a hrajú ženské postavy, alebo je to stále skôr povrchná zmena?

Mám dojem, že o týchto témach sa dnes hovorí výrazne viac než v minulosti, čo považujem to za dôležité a prínosné. Rodová citlivosť je prirodzenou súčasťou súčasnej spoločenskej diskusie, preto je logické, že sa odráža aj v divadle alebo aj vo filme. Zároveň vnímam čoraz výraznejšiu prítomnosť ženských autoriek, režisérok, dramaturgičiek, či žien vo vedúcich pozíciách, ktoré prinášajú nové perspektívy a iný spôsob uchopenia tém a postáv. Nemám pocit, že by išlo len o povrchnú zmenu. Skôr vnímam, že mnohé z týchto diel otvárajú veľmi intímne a komplexné témy so snahou dospieť k podstate problematiky.

Keby si mala možnosť si sama zvoliť tému a formu budúcej inscenácie, čo by to bolo? Aká téma a spôsob práce ťa ako herečku momentálne najviac láka?

V divadle ma láka drsné prostredie bez pozlátka a umelej krinolíny. Špina života a prirodzená špina každej postavy. Priťahujú ma postavy, ktoré nie sú čiernobiele. Ide mi o autentické, naturálne stvárnenie idúce až na hranicu živelného, reálneho stvárnenia človeka. Neinklinujem k umelej forme divadla s pozlátkom vo vizuále, v kontexte postáv, ani v prostredí, v ktorom koexistujú. Vždy mi ide o čo najväčšiu mieru autenticity a približovanie sa k pravde. Veľmi ma láka „in-yer-face“ alebo „cool“ dráma – surové, priamočiare a extrémne autentické situácie, kde je herec neustále v napätí a v presnej akcii. Rada pracujem s rôznymi hereckými polohami, strihmi a kontrastom. Zároveň ma zaujíma prepájanie filmového a divadelného jazyka, najmä využitie kamery v divadle, ktoré pre mňa otvára úplne iný spôsob hereckej prítomnosti. Z autorov ma dlhodobo zaujímajú dramatické texty rôznych období – od klasikov ako Arthur Miller a Tennessee Williams až po autorov súčasnej drámy a výraznejšie, ostrejšie poetiky ako Edward Bond, Mark Ravenhill, či David Harrower.

Čo by si poradila súčasným študentom a študentkám herectva?

Nie vždy má herec možnosť vyberať si. Obzvlášť krátko po škole alebo keď je súčasťou hereckého ansámblu kamenného divadla, kde prirodzene vstupuje do projektov, ktoré sú súčasťou dramaturgického plánu divadla. Sama sa neustále učím... Určite si však myslím, že je potrebné počúvať starších a skúsenejších kolegov a snažiť sa čo najpoctivejšie spracovať vízie režiséra. Je dôležité robiť veci naplno, poctivo a s úprimným záujmom, pretože je to vždy viditeľné na výsledku. Rovnako si myslím, že je potrebné vyžadovať veľa od seba, aj od ľudí okolo a neuspokojiť sa s priemerom. Hľadať vlastný smer a zostať zvedavý. Herectvo si totiž vyžaduje záujem o svet okolo seba – o spoločenskú situáciu, hodnoty a kontext, v ktorom žijeme. Divadlo aj film pre mňa v mnohých prípadoch reflektujú realitu a kladú otázky, ktoré sa viažu k súčasnosti. Pri herectve je zároveň veľmi dôležité starať sa o svoje fyzické a psychické zdravie. Pracujeme sami so sebou – s telom, hlasom, emóciami, koncentráciou. Väčšina postáv je zobrazovaná v hraničných situáciách, ktorým by sa človek v bežnom živote zrejme najradšej vyhol – so stresom, tlakom, či inými náročnými psychickými stavmi. Netreba teda zanedbávať svoje telo, aj dušu.