Nová generace

Aj pochybnosti môžu byť začiatkom cesty

Ela Brotková

Martina Chmelanová – absolventka herectva na Akadémii umení v Banskej Bystrici a aktuálne jedna z najmladších členiek Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Od tohto roka sa venuje aj pedagogickej činnosti na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici, kde na hudobno-dramatickom oddelení vyučuje umelecký prednes a pantomímu. Chmelanová je talentovaná činoherná herečka s výnimočným citom pre alternatívne divadelné formy. Je hravá, no nebojí sa ani náročných, sebakritických postáv, ktoré búrajú spoločenské tabu. Aj napriek tomu, že herectvo študovala už od strednej školy, dodnes pokorne hovorí, že sa stále má čo učiť. Prečo? Čítajte ďalej...

Herečka Martina Chmelanova
Foto: osobní archiv herečky

Kedy a prečo si sa rozhodla stať herečkou?

Veľmi ma formovala mama. Až do jedenástich rokov nám – mne aj môjmu bratovi – aktívne čítala rôzne knihy, vďaka čomu som už ako štvorročná vedela naspamäť mnohé básničky. Keď som nastúpila na základnú školu, začali sme so spolužiakmi nacvičovať rôzne scénky. Sami sme si napísali scenáre a potom ich zahrali v „handrách“ z domu (úsmev). Mali sme veľmi dobrú pani učiteľku, ktorá nás v tom podporovala. Tieto skúsenosti ma priviedli k recitovaniu. Neskôr som začala navštevovať literárno-dramatický odbor na ZUŠ v Ružomberku. Popritom som chodila na gitaru a časom aj na spev. Koncom základnej školy som sa začala aktívne pripravovať na konzervatórium. Prijímačky boli pre mňa veľkou výzvou, ale keďže som chcela – a stále chcem – neustále rásť, rozhodla som sa pre diskomfort.

Ako na toto tvoje rozhodnutie zareagovali rodičia? Podporili ťa?

Mama z toho bola prirodzene nadšená (úsmev). Otec ma tiež podporil, hoci spočiatku neisto. Môjmu snu uveril až vtedy, keď ma videl na javisku. Dovtedy pochyboval, no snažil sa to rešpektovať, keďže sám nemal privilégium slobodne si vybrať vysnívané povolanie.

Po konzervatóriu si chvíľu študovala v Prahe na Katedře nonverbálního divadla HAMU. Prečo si toto štúdium nakoniec nedokončila?

Praha bola pre mňa veľmi inšpiratívna z hľadiska divadla aj množstva iných tvorivých podnetov takmer na každom kroku. Mala som šťastie na výborný kolektív spolužiakov aj pedagógov. Zo zdravotného hľadiska som však tomu tempu nie vždy stačila. Často som sa cítila preťažená a bývala chorá, pretože sme veľa cvičili a podstupovali náročný „drill“. Výučba bola veľmi technická – balet aj akrobacia. Neskôr som mala otras mozgu, z ktorého som sa zotavovala pol roka. Vtedy som konečne získala čas zastaviť sa a utriediť si životné priority. Vrátila som sa na Slovensko s bývalým priateľom, kde sme si založili farmu so zvieratami. Prežívala som menšiu krízu, či chcem naozaj robiť divadlo. Chvíľu som uvažovala aj nad logopédiou (úsmev). Napokon prišla v pravý čas ponuka na hosťovanie na festivale Zámocké hry zvolenské s krátkymi etudami, ktoré sme hrávali po meste a pozývali nimi ľudí na jednotlivé festivalové inscenácie. Na festivale som celkom zázračne narazila na pedagogičku z Akadémie umení v Banskej Bystrici Soňu Kočanovú, ktorá ma pozvala študovať k nim. Keď som potom dala vedieť do Prahy, že nebudem pokračovať, odľahlo mi. Cítila som, že je to správne rozhodnutie. Uvedomila som si tiež, že nechcem byť len fyzicky zameraná herečka. V súčasnom modernom divadle podľa mňa funguje herecká rôznorodosť a prepájanie žánrov.

Štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici bolo pre teba teda zvládnuteľnejšie?

Určite. Veľmi ma inšpirovalo, že sme sa venovali nielen pohybu, ale aj slovu, ktoré mi počas štúdia v Prahe – musím priznať – naozaj chýbalo (smiech). Vo výsledku to bol pre mňa veľmi dobrý, komplexný herecký základ, respektíve nadstavba, z ktorej čerpám dodnes. Na Akadémii umení sa mi páčilo aj to, že medzi nami pedagógovia nevytvárali rivalitu, ale viedli nás ku kolektívnej a precíznej spolupráci. Divadlo je predsa tímová práca (úsmev).

Čo ťa naučil tvoj ročníkový vedúci – a dnes už kolega z Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene – Richard Sanitra?

Ťažko povedať, pretože mám pocit, že ma ešte stále učí (úsmev). Veľmi ma inšpiruje jeho sčítanosť aj spôsob, akým pracuje na postavách. Vždy sa naňho rada pozerám zo zákulisia, keď hrá. Vie rafinovane pracovať s rôznymi hereckými prostriedkami, čo ma fascinuje. Píše aj vlastné divadelné hry a pokúša sa režírovať. Je scestovaný, takže sa s ním dá rozprávať naozaj o čomkoľvek (úsmev). Keď sa stretneme v divadle, často mi ponúkne nejakú inšpiratívnu knihu na prečítanie. Obaja máme radi všeobecný prehľad a súčasné umenie vrátane galérií. Počas štúdia ma ovplyvnil najmä v tom, ako prirodzene používať javiskový pohyb, pretože spočiatku som vyzerala ako klaun alebo mím, ktorý má telo neustále pod kontrolou (smiech).

Kto ďalší mal na teba počas štúdia výrazný vplyv?

Jednoznačne zoskupenie ODIVO – Monika Kováčová a Mária Danadová, u ktorých som mala tú česť absolvovať stáž počas skúšobného procesu audiovizuálnej (re)performancie Vnorená, kde som v priestore zastupovala telo namiesto hlavnej performerky Lívie Méndez Marín Balážovej. Obdivujem, ako precízne Kováčová s Danadovou pracujú. Sú skutočné profesionálky. Musím spomenúť aj multižánrového umelca Andreja Kalinku, spoluzakladateľa zoskupenia Med a prach. Absolvovala som s ním niekoľko mimoriadne inšpiratívnych rozhovorov o tvorbe. Jeho projekty vo mne vždy vzbudzujú obdiv a povzbudzujú ma k vlastnému autorskému uvažovaniu. Mám za sebou aj niekoľko fascinujúcich workshopov pod jeho vedením. Zásadní sú pre mňa aj Iveta Ditte Jurčová a Michal Ditte z Divadla Pôtoň v Bátovciach, s ktorými sa rada rozprávam o divadle a literatúre.

Máš za sebou nejaký intenzívny workshop alebo študijný pobyt, ktorý ťa ovplyvnil inak ako tie predchádzajúce?

Áno, dva intenzívne letné tréningy v Teatr ZAR vo Wroclave pod vedením Jarosława Freta. Je to výnimočná medzinárodná skupina, ktorá sa intenzívne venuje polyfonickému spevu, fyzickému divadlu a javiskovej vizualite. Veľmi ma ovplyvnilo ich uvažovanie a spôsob tvorby, ktorý nepriamo nadväzuje na tradíciu Jerzyho Grotowského.

Počas štúdia na Akadémii umení si spolupracovala s režisérkou Petrou Kovalčíkovou na svojej autorskej sólovej performancii CORRELATION. Ako prebiehal skúšobný proces?

Peťa je skvelá režisérka, veľmi otvorená experimentu. V období skúšania CORRELATION som potrebovala spolupracovať s niekým, kto ma neodsúdi za to, že nemám pripravený hotový text. Mala som najprv len nápad, myšlienky a jednoduché libreto, pri ktorých som vôbec nevedela, ako ich uchopiť. Išlo mi o performanciu, ktorá nebude činoherná. Peťa do toho so mnou šla. Dohodli sme sa, že text si napíšem sama a ona bude chodiť aranžovať skúšky len občas. Veľmi rýchlo som zistila, že tvorba autorskej sólovej performancie je nesmierne náročná a zodpovedná. Bola som premotivovaná – chcela som byť autorka, interpretka aj manažérka v jednom, aby som si vyskúšala tvorbu nezávislého divadla. Napokon som do procesu prizvala akordeonistu Adama Litvika, ktorý má na performancii výrazný hudobný a autorský podiel. Zásadne nám pomohol aj Majči Hric, ktorý svietil priestor, a Peťa nám pomáhala všetko zosúladiť do kompaktnejšieho celku. Spolutvorcom bol dokonca aj môj otec, ktorý mi vnukol nápad pracovať v performancii so sugestívnymi pňami dreva, ktoré sám ručne opracoval. Význam slova korelácia je väzba, spojenie alebo vzťah. Snažili sme sa teda otvárať osobné témy, ktoré súvisia s tým, čo sa deje vo svete okolo nás.

Na webe sa o tebe píše, že sa primárne zameriavaš na pohybové, neverbálne a experimentálne divadlo. Prečo si sa nakoniec zamestnala v regionálnom činohernom divadle?

Práve to vnímam ako veľké šťastie, že som sa dostala do Divadla Jozefa Gregora Tajovského. Tamojšia dramaturgia je vďaka novému umeleckému šéfovi Petrovi Palikovi veľmi experimentálna. Imponuje mi, že sa divadlo nebojí otvárať tabuizované témy a je angažované v predstavovaní regionálnych osobností, ako sú Ota Plávková alebo Dežo Hoffmann. Má potenciál hrať pre ľudí z kraja, rozširovať im obzory a učiť ich kritickejšie myslieť. Chceme publikum podnecovať, aby o veciach viac premýšľalo. Často u nás hosťujú tvorcovia z nezávislého sektora, napríklad režisérky Júlia Rázusová či Alžbeta Vrzgula. Mala som tú česť spolupracovať aj s progresívnou režisérkou, dramatičkou a scenáristkou Hadar Galron z Izraela na inscenácii I LOVE MAMA. Naše divadlo vnímam ako veľmi podnetné a príjemné prostredie. Cítim, že sa posúvam nielen herecky a pohybovo, ale aj hudobne. Postupne zisťujem, čoho som naozaj schopná. Mám veľmi prajných kolegov a kolegyne. Zároveň v sebe stále nosím túžbu vytvoriť vlastné autorské divadlo, napríklad niečo o ženách pre ženy. Láka ma aj forma stand-upu na tému môjho detstva na Liptove (smiech). Aktuálna situácia na Slovensku však tvorbe nezávislého divadla veľmi nepraje. Preto som rada, že môžem najskôr zbierať skúsenosti práve v kamennom divadle, keďže sa mám stále čo učiť.

Ktorú inscenáciu máš zo svojho aktuálneho repertoáru vo Zvolene najradšej?

HEJ, POOKIE! v réžii Alžbety Vrzguly, pretože prepája generácie – mladých ľudí s dospelými, ktorí možno už zabudli, že boli tiež mladí (úsmev). Navyše otvára tabuizované témy ako sexualita, status quo či depresia. Rada spomínam aj na skúšobné obdobie. Tvorkyne – Vrzgula a dramaturgička Katarína K. Cvečková – k inscenácii realizovali vlastný výskum, v rámci ktorého oslovili rodičov mladých ľudí zo Zvolena a okolia. Ich výpovede sa napokon odrážajú aj v samotnej inscenácii. Jej pointou je, že má zmysel rozprávať sa napriek odlišnostiam, pretože tabuizované témy žijeme všetci. Vďaka tejto inscenácii môžem povedať, že nesmierne rada hrám pre mladých ľudí, lebo cítim, že to má veľký zmysel. Baví ma stretávať sa s nimi po predstaveniach a rozprávať sa o tom, čo videli a čo si o tom myslia. Je milé, akí vedia byť otvorení a neboja sa pýtať (úsmev).

S akým režisérom alebo režisérkou by si chcela v budúcnosti spolupracovať?

Sympatická je mi tvorba Christophera Rüpinga, Susanne Kennedy, súboru Wunderbaum a Waltera Barta. Zo slovenských tvorcov a tvorkýň Mariána Luteránová, Lukáš Brutovský, Marián Amsler a Júlia Rázusová. Mám rada aj filmy talentovaného Jonáša Karáska.

Ako bude vyzerať tvoja divadelná sezóna 2026/2027?

Bude to moja prvá sezóna, keď už nebudem musieť kombinovať divadlo a školu (úsmev). V Divadle Jozefa Gregora Tajovského budeme s režisérom Petrom Palikom skúšať novú dobrodružnú rozprávku Ronja, dcéra lúpežníka. Veľmi sa na to teším (úsmev). Chcem tiež veľa čítať a venovať sa taliančine, ktorá ma teraz obzvlášť baví (úsmev).

Čo by si poradila budúcim adeptom a adeptkám herectva?

Nech veľa čítajú, učia sa jazyky, cestujú a chodia do divadla. A predovšetkým – nech majú radi umenie ako také, pretože inšpiráciu možno nájsť naozaj všade, v galériách aj v histórii.

Kto je Martina Chmelanová, keď práve nestojí na javisku?

Snílek, ktorý verí v mier a ľudskosť – krajší svet, v ktorom majú aj ľudia bez domova a rómske deti zo Sečoviec, a iných lokalít, šancu na lepší život (úsmev).

Divadelní noviny

Přihlášení