Olomoucká zeď (No. 6)
V hre Philoktet spracoval nemecký dramatik Heiner Müller tému straty viery v pozitívnu budúcnosť. Adaptácia antickej drámy od Sofokla tak mala reagovať predovšetkým na súdobú spoločensko-politickú situáciu v Nemecku. Úderne však pôsobí aj v dnešnej dobe, kedy je motív vzájomnej ľudskej manipulácie za účelom dosiahnutia vlastných cieľov neustále aktuálny.
Voľba herečky Stefanie Reinsperger do postavy obvykle obsadzovanej mužmi, akcentuje predovšetkým motív naznačený už v samotnom Müllerovom texte, keď Philoktetes tvrdí, že sa kvôli svojej samote na ostrove musel stať mužom aj ženou zároveň… FOTO ONDŘEJ HRUŠKA
Režisér Calle Fuhr sa vo svojej inscenácii vo viedenskom divadle Volkstheater sústredil najmä na tému relativizácie pravdy a neschopnosti ľudí ustúpiť od svojich zakorenených presvedčení. Tri postavy sú ovplyvnené rozdielnou minulosťou, názormi či úmyslami. Momenty vygradovaného konfliktu sa ostro striedajú so situáciami, v ktorých sa objavuje aspoň minimálna nádej v pozitívne ukončenie sporu. Hra násilného presviedčania a prešpekulovaného zavádzania postupne naberá na intenzite. V závere sa postavy stretávajú v ohraničenom „bojovom“ priestore, kde má vyvrcholiť ich zápas o presadenie vlastnej pravdy. Vzájomný kompromis neprichádza. Mŕtve telo Philokteta je aj vo svojej fi nálnej bezvládnosti zneužité Odysseom na dosiahnutie jeho ambícií. Ani on sa však nestáva úspešným nakoľko s Philoktetovým mŕtvym telom nie je možné manipulovať tak obratne ako so slovom.
V inscenácii jednoznačne dominujú herecké výkony jednotlivých predstaviteľov. Odysseus (Sebastian Klein) je novodobým rafi novaným manipulátorom. Je bezcitný, úlisný a premyslene pracuje so svojim verbálnym vystupovaním. Hercova fyziognómia je v kontraste s tradičným zobrazením Odyssea ako nepremožiteľného alfa samca. Klein graduje intenzitu svojho prejavu. Využitím pokojnej polohy hlasu dôsledne zvýrazňuje Odysseovo maximálne presvedčenie o vlastných schopnostiach. V spojení s jeho uhladeným štýlovo pôsobiacim kostýmom tak fi nálne vytvára dojem novodobého manažéra či politika, ktorý dokáže každého opantať a stiahnuť na vlastnú stranu. Neoptolemos (Luka Vlatković) je zasa mladý naivný idealista, ktorý verí v existenciu všeobecne platnej pravdy a vidí zmysel v jej neustálom hľadaní. Vlatković aj svojím fyzickým zjavom pôsobí ako dokonalé zosobnenie ideálu antického hrdinu. Prostredníctvom civilného prejavu, funkčne vytvára ostrý kontrast k svojmu scénickému partnerovi – Philoktetovi.
Voľba herečky Stefanie Reinsperger do postavy obvykle obsadzovanej mužmi, akcentuje predovšetkým motív naznačený už v samotnom Müllerovom texte, keď Philoktetes tvrdí, že sa kvôli svojej samote na ostrove musel stať mužom aj ženou zároveň. Rovnako však netradične spája ženský element s obvykle „mužskou“ tematikou vojny. Reinsperger detailne zobrazuje mnohovstrevnatú osobnosť Philokteta. V úvode je osobou, ktorú osamelosť psychicky aj fyzicky kompletne zničila a stelesňuje Philokteta ako ukrivdeného človeka. Prská, kričí ovládaná nekontrolovateľným hnevom či fučí ako zranené zviera. Raz zúfalo prosí o smrť, vzápätí zúrivo obhajuje svoj nárok na pomstu. Inokedy zas pôsobí ako plačúce dieťa, ktoré sa dokáže upokojiť až v Neoptolemovom náručí. Vnútorná rozpoltenosť Philokteta je scénicky znázornená aj prostredníctvom premietnutia herečkinho tieňa na veľké biele plátno, na ktorom sa tak zjavujú dve siluety.
Jedna z nich ho prezentuje ako človeka unaveného z vlastného osudu, ktorý sa zmôže len na sebaľútosť. Druhá zobrazuje Philokteta tvrdohlavo presvedčeného o vlastnom práve na odplatu. Scéna vrcholí v nezrozumiteľnej zmesi hlasov, ktoré Philokteta dovádzajú do šialenstva a Reinsperger prostredníctvom trhaných nekontrolovateľných pohybov vynikajúco stelesňuje jeho (skoro) záverečné blúznenie. Besné výkriky, útočné vyhrážky či nečestné manipulácie intenzívne umocňuje drsný nemecký jazyk, ktorý aj človeku neovládajúcemu nemčinu dokáže navodiť potrebnú živelnú atmosféru príbehu. Aj napriek občasnej preexponovanosti hereckých prejavov tak v závere dotvára komplexný a divadelne prepracovaný obraz o absolútnom zúfalstve človeka, ktorého pripravili o všetky životné ilúzie.
Volkstheater Vídeň, Rakousko – Heiner Müller: Philoktet. Režie Calle Fuhr, scéna a kostýmy Amelie Sabbagh, dramaturgie Angela Heide, video Max Hammel. Premiéra 7. května 2017. Psáno z festivalového uvedení 16. května 2018 v S-klubu.
///
Více z festivalu Divadelní Flora 2018 na i-DN:
…
…
Komentáře k článku: Olomoucká zeď (No. 6)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
