Olomoucká zeď (No. 8)
Slovenský tanečník Milan Herich v spolupráci s umelcom Davidom Zambranom dekonštruuje v diele A Solo For Mr. Folk slovenský folklór. Aký je jeho vzťah ľudovému umeniu? A je podľa neho dnes folklór ešte stále živý?
Milan Herich v představení A Solo For Mr. Folk FOTO LUKÁŠ HORKÝ
Pred tvojou kariérou na scéne súčasného tanca ťa istým spôsobom formoval slovenský ľudový tanec.
Ešte som o sebe nevedel a už ma rodičia dali do folklórneho súboru. Do roku 2002 som sa mu aktívne venoval, ale aj potom som k nemu istým spôsobom inklinoval. K folklóru ma teda viaže veľmi blízky a dlhoročný vzťah.
Zmenil sa tvoj pohľad na folklór po dlhoročnom pôsobení na scéne súčasného tanca?
Folklór som nikdy celkom nepustil. Ani po tom, ako som začal inklinovať k modernému a súčasnému tancu. Práveže som začal využívať pozadie folklóru aj v svojej tvorbe.
Študoval si počas tvorby choreografi e k sóle Mr. Folk slovenský folklór nejak viac?
Spolupracoval som pri tvorbe choreografi e s pedagógom a choreografom Vladom Michalkom, ktorý sa venuje ľudovému tancu. Začiatok predstavenia je inšpirovaný folklórom z východného Slovenska. Chcel som sa pohrávať s rytmom, preto som sa rozhodol pre tanec z tejto oblasti. Zvyšok predstavenia je výrazne postavený na improvizácii.
So šesticou ďalších slovenských taneční-kov pôsobiacich v Bruseli (medzi ktorých patrí aj Peter Jaško) ste založili v roku 2006 skupinu Les SlovaKs, ktorej tvorba bola tiež ovplyvnená folklórom. Čo vás k tomu viedlo?
Fungovali sme spolu už od našich pätnástich rokov, ale nikdy ako skupina. Každý z nás išiel po absolvovaní bruselskej akadémie P.A.R.T.S. do nejakej veľkej tanečnej skupiny a po roku a pol sme sa napokon rozhodli založiť vlastnú skupinu. Každý z nás však mal odlišné skúsenosti, osvojil si rozdielne princípy tvorby a každý chcel tvoriť inak. Na začiatku bolo dôležité dohodnúť sa, ktorým z tých smerov sa vyberieme. Napokon sme sa rozhodli pre improvizáciu, ale na základe dohodnutých pravidiel. Vytvorili sme tri produkcie, pri ktorých sme sa naučili veľmi veľa a najmä to, ako rovnocenne spolupracovať. Väčšina z nás sa folklóru venovala už od mala. Povedali sme si, prečo to nezakomponovať aj do tvorby. Tak sme začali miešať folklór so súčasnými tancom a výsledkom bola produkcia Opening night a ešte folklórnejšie dielo Journey Home. V treťom, poslednom, predstavení Fragments sme už nepoužili folklór, ale slovenskú popovú hudbu z päťdesiatych rokov.
Milan Herich vybízí diváky, aby ho natřeli medem a posypali peřím… FOTO LUKÁŠ HORKÝ
Dá sa vôbec folklór skĺbiť so súčasným tancom?
Ťažko povedať, ale stále je veľa ľudí, ktorí to skúšajú. Treba však vedieť, ako ich spolu miešať a transformovať. Zároveň ide o veľmi krehký jav. Ani ja neviem, či ho komponujem správne. Robím to jednoducho tak, ako to cítim.
Považuješ folklór za niečo nemenné, alebo si myslíš, že by ho bolo možné dnes ďalej vyvíjať?
Myslím si, že folklór sa už nebude vyvíjať. To je ako s historickými tancami. Prednedávnom som práve na túto tému diskutoval s Vladom Michalkom. Kládli sme si otázku: prečo by sa mal folklór ďalej vyvíjať, keď už raz v istej podobe existuje? Na Slovensku sa práve teraz folklór značne popularizuje. Nejde však o jeho menenie, ale naopak o pokusy vrátiť sa späť k autentickému folklóru našich starých rodičov. V predstavení vyzývaš divákov, aby ťa prišli natrieť medom a vzápätí posypať modrými pierkami.
Stalo sa ti už, že na tvoju výzvu nikto nereagoval?
Ešte nie. Ľudia väčšinou váhajú, či ísť alebo nie, ale vždy sa niekto nájde. Napríklad na festivale v Španielsku sa o to až bili.
Komentáře k článku: Olomoucká zeď (No. 8)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
