POLEMIKA: Matej Drlička reaguje na článek o slovenském divadle

Matej Drlička polemizuje se článkem Lubici Krénové Situace je vážná, snad i zoufalá, který vyšel v Divadelních novinách číslo 2, a mapuje situaci v divadlech na Slovensku.

Vnímam ako veľmi neštandardné, že redakcia Divadelních novin uverejní takto mimoriadne osobne ladený text bezprostredne pred ostro sledovaným výberovým konaním na pozíciu riaditeľa Divadla Pavla Országha Hviezdoslava bez faktografickej kontroly a bez možnosti reakcie dotknutých osôb.

S úcty k čitateľom, ako aj ku kredibilite Divadelních novin by som niektoré autorkine naratívy rád posunul do roviny faktu.

V rámci štandardov novinárskej etiky a pre úplnosť obrazu musím hneď v úvode spomenúť, že počas môjho pôsobenia v čele Slovenského národného divadla som ako štatutár inicioval súdny proces s cieľom odstrániť protiprávne umiestnené veľkoformátové výtvarné dielo (v objeme 150 m3) autorkinho manžela z priestorov foyer SND. Autorka tento fakt vo svojom odpočte nespomenula, a tak ostali čitatelia o vhľad do jej emocionálne podfarbenej motivácie ochudobnení.

V úvode textu popisuje autorka moje údajné voličské preferencie a navodzuje dojem, že som ich menil vždy v takte so zmenou vládnej moci. Odhliadnuc od toho, že ma s autorkou neviaže žiaden blízky priateľský vzťah, ktorý by ju mohol nechať tušiť, ako sa vyvíjali moje voličské postoje, tak ich datuje do čias, keď som žil vo Francúzsku a politiku na Slovensku som nesledoval ani ako divák, nieto ako volič. S touto fabulou narába ako s faktom, žongluje s menami vrcholových politikov a mojou osobou, akoby medzi nami existovali priateľské vzťahy, podnikateľské aktivity, kauzality a korelácie konaní. Jej tvrdenia sú však rovnako absurdné, ako keby som dával do súvislosti autorkine pôsobenie v Prahe s jej sympatiami s politikou Andreja Babiša a jej pôsobenie v rezorte Ministerstva zahraničných vecí SR ako dôkaz jej priateľstva s Robertom Ficom. Jednoducho je to konštrukt, ktorý nemá žiadnu oporu v realite a ja ostávam v hlbokom úžase, prečo sa rešpektovaná teatrologička púšťa do takýchto insitných konšpiračno-bulvárnych vôd. Jediná pravdivá informácia v celom, inak fiktívnom, príbehu je, že Peter Pellegrini mi skutočne ponúkol politickú spoluprácu, ktorú som odmietol. Toľko k mojej politickej kariére.

V ďalšom odseku autorka priamo rozporuje koncepciu, s ktorým s Matúšom Bachyncom, ako umeleckým šéfom, kandidujeme do Divadla Pavla Országha Hviezdoslava. Našu koncepciu sme nazvali Ostrov slobody a autorka jej ideovému rozporu venuje pomerne široký priestor. Otázku, ako sa autorka môže dostať k neverejnému dokumentu budem adresovať inam, ale tu len pár upresnení faktov, ktorými sa snaží podložiť svoju kritiku. Predseda Bratislavského samosprávneho kraja, ktorého autorka cituje sa volá Juraj a nie Andrej, riaditeľka Divadla Andreja Bagara sa volá Veronika, nie Dominika, v rozpore s autorkiným tvrdením, že Činohra Národné divadlo Košice po voľbách v 2023 uvádza iba diela slovenských autorov sú štyri z piatich premiér aktuálnej sezóny z pera zahraničných autorov, Ľuboš Kostelný ani náhodou nebol na koberci u ministerky kultúry a Zuzana Ťapáková nestiahla reprízy Příhody Lišky Bystroušky z repertoáru, len sa rozhodla, že ich nenasadí do okna, ktoré sa uvoľnilo v hracom pláne po stiahnutí tímu Maškarného bálu. Žijeme v postfaktuálnej dobe a keby som čítal bulvár, tak ma takýto druh dezinformácií neprekvapí, ale pri periodiku, akým sú Divadelní noviny a pri autorke, ktorá požíva rešpekt odbornej verejnosti predsa áno.

Po odpočte týchto nepresností článok pokračuje konštrukciou, že zavedenie etického kódexu bolo prvou cenzúrou, ktorá vznikla na pôde SND. Iba pre úplnosť doplním, že k zavedeniu etického kódexu ma primäla kontrola z Najvyššieho kontrolného úradu. Nebola to teda moja slobodná voľba, ale zákonná povinnosť štatutára verejnej inštitúcie. Na druhej strane, doteraz nevidím nič zlé na tom, aby inštitúcie, rovnako ako veľké firmy, dodržiavali etický kódex. Etický kódex v prvom rade chráni zamestnancov pred šikanou a obťažovaním, chráni nahlasovateľov protizákonnej činnosti a áno, chráni aj inštitúciu pred tým, aby jej pôda bola zneužívaná na politické ciele. Občiansky postoj nie je politický cieľ a vyjadrenie občianskeho postoja som vždy počas svojho mandátu podporoval a pri zásadných spoločenských udalostiach, akými boli napríklad vypuknutie vojny na Ukrajine, alebo teroristický útok na Zámockej, SND jednoznačne a nahlas svoj postoj vyjadrilo. Názor autorky, že občiansky postoj patrí len na námestie nezdieľam, ani som ho nikdy nezdieľal. Tvrdenie, že SND je teraz slobodnejšie ako kedy pred tým, je priam neúctivé voči jeho zamestnancom, ktorí už sedem mesiacov čelia tlaku a cenzúre zo strany dočasne poverenej generálnej riaditeľky.

Ku koncu článku sa autorka trochu odklonila z pôvodnej červenej linky textu, ktorou bol útok na moju osobu a prekvapivo pokračuje obvinením generácie štyridsiatnikov z Činohry SND z nečinnosti a pohodlnosti a spochybňuje ich morálnu integritu.

Text vyvrcholí konštruktom zlúčenia Národného divadla Košice so Slovenským národným divadlom. Relevanciu tohto tvrdenia neviem potvrdiť, ani vyvrátiť, ale vzhľadom na to, koľko priestoru vo svojej analýze slovenského prostredia venovala mojej osobe, je zrazu táto zmena fabuly v poslednom odstavci síce čitateľsky zmätočným, ale pre mňa príjemným prekvapením. Na záver už ostáva jediné, autorkin článok dokonalo vystihuje jeho názov. Je skutočne faktograficky veľmi nejednoznačný a zároveň vážne zúfalý.

Matej Drlička