Divadelní noviny > Kritika Zahraničí
Pred čím nás (ne)chránia steny?
Píše sa november 1989. Študenti bojujú za základné ľudské práva, čím vyjadrujú odpor voči socialistickému režimu. Ich boj vyústi až do pádu režimu, vďaka čomu sa stávame svedkami znovuzrodenia slobody, demokracie a obnovenia základných ľudských práv. Na tieto udalosti reagujú v najnovšej inscenácii Bratislavského bábkového divadla Príbehy stien režisérka Katarína Aulitisová spolu s výtvarníčkou Markétou Plachou.
Vytváranie stien, či už tých hmotných, alebo abstraktných, môže plodiť v človeku strach, úzkosť, ba až nenávisť. S tým súvisí aj základný scénografický koncept Markéty Plachej, pozostávajúci z nízkych drevených stoličiek. Foto Juraj Starovecký
Inscenačný tím Bratislavského bábkového divadla vychádza z poviedkovej knihy 1989. Příběhy zdí zostavovateľa Michaela Reynoldsa. Poukazuje v nich na to, že pokým sa obklopíme labyrintom stien, skladajúcich sa z iného vierovyznania, farby pleti či kultúry, nenájdeme kľúč k ľudskému porozumeniu. Témou prvej poviedky je strach z ľudí – prostredníctvom neho sa Pán K. dobrovoľne izoluje, obklopený niekoľkými múrmi. Práve medzi nimi sa cíti chránený. V druhej poviedke sa stretávame s vojakom, umiestneným vo väzenskej nemocnici. Túži po pocukrovaných koláčoch od dievčatka, ktorého hlas k nemu pravidelne dolieha z ulice. Témou poviedky o holičovi je zase neschopnosť zapadnúť do spoločnosti. S tým úzko súvisí otázka: Kto má právo určiť, kto je a kto nie je normálny? V predposlednej poviedke je prítomná téma štátnych hraníc a migrácie, zatiaľ čo v tej poslednej sa stretávame s postavou syna, ktorý to vďaka matkinej podpore dotiahne až na post prezidenta. Aby ochránil krajinu, nechá postaviť obrovský múr. Paradoxne vyznieva záver – pri slávnostnom otvorení preletí balón ponad múr a prezident dostane infarkt. Režisérka Katarína Aulitisová celú inscenáciu prepojila navyše aj s príbehom o chorom chlapcovi, ktorého rodičia sa rozviedli. Vzniká tak viacnásobný múr – medzi matkou a otcom a tiež medzi rodičmi a synom.
Vytváranie stien, či už tých hmotných, alebo abstraktných, môže plodiť v človeku strach, úzkosť, ba až nenávisť. S tým súvisí aj základný scénografický koncept Markéty Plachej, pozostávajúci z nízkych drevených stoličiek. Prostredníctvom nich vytvárajú herci nielen steny, ale aj uzatvorený priestor pripomínajúci väzenie. V inscenácii sa používajú aj škatule, ktorými sa poukazuje na zmenšujúci sa priestor pána K. Obmotávanie obväzu dookola evokuje malý priestor v nemocničnej izbe vojaka. Anna Čonková v úlohe Dievčatka, predávajúceho cukrované koláčiky, stojí raz na jednej, raz na druhej strane javiska. Samotné ponúkanie koláčov pôsobí mimoriadne sugestívne: herečka Anna Čonková drží v ruke lampu, pod ktorou sype múku. Vzniká tak veľmi krehký obraz, ktorý odkazuje na predaj koláčikov a padanie snehových vločiek zároveň. V tretej inscenovanej poviedke sa dostávame do holičstva, v ktorom sú výrazným scénografickým prvkom stoličky. Zákazníci sediaci vedľa seba majú na hlavách veľké tvárové masky. Prostredníctvom rôznych nezrozumiteľných zvukov vytvárajú kolektívny obraz ľudí, ktorí sa nemajú problém spriahnuť proti niekomu, kto vytŕča z ich predstáv o vhodnom správaní. Bezpečnostná červená páska rámcuje inscenovanú poviedku o hraniciach, ktorú režisérka Katarína Aulitisová podáva cez príbeh psa (Ľubomír Piktor). Práve pes sprevádza strážcu hraníc (marioneta). Inscenovanie poviedky o synovi-prezidentovi zaujme svojím výtvarným konceptom, v ktorom dominuje biely, krehký papier. Herecká práca s materiálom (šušťanie) symbolizuje potlesk nadšeného ľudu, ktorý sa teší z novopostaveného múru. Samotné dotýkanie materiálu a jeho rôzne deformácie (šušťanie, skrčenie) poukazujú na odhodlanie prezidenta vyvarovať sa staviteľských chýb z minulosti a postaviť ten najväčší múr na svete.
Herečka Anna Čonková drží v ruke lampu, pod ktorou sype múku. Vzniká tak veľmi krehký obraz, ktorý odkazuje na predaj koláčikov a padanie snehových vločiek zároveň. Foto Juraj Starovecký
Anna Čonková kreuje svoju postavu slúžky u Pána K. prostredníctvom obdivu spojeného s istou dávkou naivity. Vďaka jej stvárneniu vidíme ženu, ktorá sa snaží splniť každé želanie a prekročiť hranice steny, ktoré sa jej stanú osudnými. Lukáš Tandara využíva pri postave zraneného vojaka silnú túžbu a odhodlanie. Prínosom jeho stvárnenia je to, že vojaka nekreuje ako násilného muža – práve naopak: poukazuje na jeho citlivosť, ľudskosť. Peter Pavlík sa v úlohe holiča energicky pohybuje medzi svojimi zákazníkmi, snaží sa im vyjsť v ústrety a zároveň zachovať zdržanlivý postoj. Mimoriadne sympatickú hereckú kreáciu predvádza Ľubomír Piktor vo svojej zvieracej postave psa, ktorý skáče, vyplazuje jazyk a ňuchá. Piktor našiel vyváženú mieru prejavu: na jednej strane neváha preukázať energickosť a vycvičenosť, na druhej strane sa necháva ovládať aj hormónmi. Herec okrem toho zvláda aj náročnejšie úlohy, keď hrá dve postavy – psa a zároveň vodí marionetu strážnika. Jaroslava Hupková predstavuje matku, ktorá každého oboznamuje s tým, že sa zaslúžila o čo najlepšie vzdelanie pre svojho syna. Hupkovej sa podarilo vytvoriť vyvážený pomer medzi opičou láskou a nečakanou smrťou syna, takže jej prejav nepôsobí zveličene. Herecký súbor je mimoriadne zohraný a nielen vďaka aktívnej interakcii s javiskovými objektmi sa zásadným spôsobom podieľa na dynamike inscenácie.
Príbehy stien otvárajú priestor pre rôzne spoločenské otázky: Kto definuje moju inakosť? Čo znamená byť slobodným? Z čoho máme najväčší strach? A môžu nás steny, múry naozaj ochrániť pred nebezpečenstvom, pred nami samotnými? Ďalším prínosom inscenácie je aj jej vizuálne stvárnenie: využívajú sa rôzne druhy bábok (marionety v inscenovaných poviedkach o vojakovi a strážcovi hraníc, manekýn v úvode a závere inscenácie) a práca s objektmi (stoličky v podobe stien) či výtvarnými metaforami (padanie snehu). Inscenácia určená pre publikum od deviatich rokov je nasýtená vizuálne pôsobivými javiskovými obrazmi a prináša so sebou vážnu tému o vytváraní strachu a jeho následnom prekonávaní. A v neposlednom rade je vynikajúcim príkladom toho, ako prostredníctvom pútavého javiskového stvárnenia, schopného v mysli a duši diváka spôsobiť emočný kolotoč, reflektovať historiu.
Inscenácia je vynikajúcim príkladom toho, ako prostredníctvom pútavého javiskového stvárnenia, schopného v mysli a duši diváka spôsobiť emočný kolotoč, reflektovať histórii. Foto Juraj Starovecký
Bratislavské bábkové divadlo – Michael Reynolds, Andrea Camillieri, Olga Tokarczuk, Heinrich Böll, Didier Daeninckx: Príbehy stien. Koncept: Katarína Aulitisová a Markéta Plachá, režie a adaptace: Katarína Aulitisová, dramaturgie: Peter Galdík, scéna, loutky a kostýmy: Markéta Plachá, hudba: Fero Király. Hrají: Anna Čonková, Jaroslava Hupková, Ľubomír Piktor, Lukáš Tandara a Peter Pavlík j.h. Premiéra 16. 11. 2018. Psáno z představení 28. 3. 2019.
Komentáře k článku: Pred čím nás (ne)chránia steny?
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
