Divadelní noviny > Festivaly Zahraničí
Pukala ako porcelánová bábika
…
Po ôsmykrát sa vo dňoch 25. 6. – 1. 7. 2012 konal martinský festival divadiel na Slovensku Dotyky a spojenia a opäť bol jeho každodenný program naplnený až do neskorých nočných hodín. Dramaturgia nasledovala minuloročný model, kedy v prvý deň pod názvom Dotyky a spojenia JUNIOR predstavila tvorbu vysokých divadelných škôl a výsledky projektu Platforma 11+.
Už sa akosi vžilo možno nie veľmi šťastné triedenie a stavba programu na základe akejsi hierarchie – ranné predstavenia pre deti a mládež, odpoludňajší blok činoherných predstavení, resp. predstavení kamenných divadiel. Záver každého festivalového dňa zavŕšila tzv. alternatíva. To je však veľmi zjednodušené pomenovanie, ktoré vlastne ani príliš nekorešponduje s tým, čo si pod termínom alternatívne divadlo môžeme predstaviť. Vo väčšine prípadov šlo o klasické činoherné divadlo. Jediným alternatívnym prvkom bol čas uvedenia, ktorý skôr ako od tvorcov vyžadoval hľadanie náhradných riešení recepcie u divákov. Ide o zásadné negatívum festivalu, ktorý sa síce profiluje ako pestrá prehliadka toho najzaujímavejšieho (zámerne nepoužívam najlepšieho, keďže inscenácie vyberajú prakticky dvaja ľudia, je ťažké ich výber vnímať ako optimálne riešenie, ďalším faktorom sú technické a priestorové možnosti), čo v slovenských divadlách za danú sezónu vzniklo, ale miestami si nevie poradiť s javiskovými tvarmi, ktoré presne nezapadajú do trochu zastaralej schémy tradičnej predstavy divadla a tak sa mylne odsunú na „chvost“.
Dramaturgia festivalu je keď…
Ôsmy ročník vo mne znova vzbudil dojem nekompaktnosti. Na jednej strane je chválitebné, že sa dramaturgická rada snaží o vrstevnatý pohľad na slovenské divadlo, ale prakticky neexistuje žiadny styčný bod, ktorý by vybraté inscenácie nejakým spôsobom stmelil, nie je stanovený žiadny tematický či ideový kľúč či smer, akým sa výber uberal. Výsledok pôsobil rozpačito. Predstavenia sa odohrali, ale absentovala myšlienka, ktorá by donútila o nich premýšľať vo vzájomných súvislostiach. Ak i nejaká téma výberu existuje, organizátori ju veľmi dobre taja.
Mnohé hodnotenia Kritickej platformy akoby vracali diskusiu dávno do minulosti. FOTO archiv festivalu
Podobne je stavaná i Kritická platforma, ktorá je súčasťou každého ročníka. Zrejme pôvodnou myšlienkou malo byť otvorené diskusné stretnutie tvorcov a odbornej kritickej obce. Slovenská kritika, resp. vybratí zástupcovia prítomní sú, zväčša ale chýba druhá strana, ktorá by mohla dialóg doplniť alebo aj obohatiť. Obraz platformy však poukazuje na silnú uzavretosť do seba, ktorej sa kritika pevne drží. Príliš zviazané nároky na správnosť divadelného tvaru a interpretácie, ale aj neschopnosť prispôsobenia sa súčasným trendom v divadle, na ktoré musí kritika jednoducho reagovať a osvojiť si ich. Mnohé hodnotenia Kritickej platformy akoby vracali diskusiu dávno do minulosti, kedy prim hrala činohra, resp. interpretačné divadlo, kedy hlavnou zložkou divadelnej inscenácie bola dramatická predloha. Otáčanie sa za legendárnymi inscenáciami, hľadanie zašlých čias niekde, kde o to nie je ani najmenšia snaha a všetko podopierané zasadzovaním do kontextu. To už miestami hraničilo s alibizmom, pretože sa odpútala pozornosť od videného.
Zabudlo sa na to, že prítomní o kontexte vzniku tej-ktorej inscenácie vedia dosť. FOTO archiv festivalu
Zabudlo sa na to, že prítomní o kontexte vzniku tej-ktorej inscenácie vedia dosť. Kritickej platforme výrazne chýbalo zastúpenie „zvonka“, niekoho, kto nie je súčasťou slovenskej divadelnej obce, kto by pokojne mohol byť z inej krajiny, ale priniesol by azda iný, nezaťažený a inšpiratívny názor. Ako by sa slovenské divadlo nevedelo konfrontovať s okolím za hranicami vlastnej opony.
Pokusy o novú drámu
Hlavný program predstavil dve základné línie slovenského divadla – stále výraznú a silnú re-interpertáciu slovenskej a svetovej klasiky a súčasné texty, ktoré z veľkej časti vznikajú v spojení s konkrétnym režisérom či divadlom. Absentuje moderná dramatika ako prvotne literárne dielo ďalej určené pre javiskové spracovanie. Tento model sa môže stať i dôvodom, prečo niektoré inscenácie vyznievajú ako regionálne alebo menej komunikátívne na širšej diváckej báze.
Feldekov text Stalin v Žiline vznikol ako jeho vlastná spomienková slávnosť, kde sa navracia do detstva v 50. rokoch. FOTO archiv festivalu
Hneď jeden celý festivalový deň uviedol príklad tohto smerovania. Inscenácia hry Stalin v Žiline, ktorú priamo pre Mestské divadlo v Žiline napísal Ľubomír Feldek zápasí so snahou o potvrdenie autorovho lokálpatriotizmu a ojedinelosti mentality daného kraja a súčasne s geografickou všeplatnosťou tém, ktoré prezentuje. Feldekov text vznikol ako jeho vlastná spomienková slávnosť, kde sa navracia do detstva v 50. rokoch, kedy sa vytvára jeho osobnosť. Tieto nostalgické návraty sa striedajú s realitou, kedy starý autor sám uteká pred divadelným výkonom v rovnomennej inscenácii. Schová sa na žilinskej vlakovej stanici, kam ho prenasledujú preludy kamarátov, rodičov i prvej platonickej lásky. Priam realistický obraz čakárne sa stáva miestom, kde rozprávača Feldeka navštevujú reminiscencie minulosti.
Hlavný predstaviteľ Feldeka Marián Geišberg nenúteným a osobitým prejavom postaveným na gestickom minimalizme a slovnom balansovaní s pointou oživil mnohé výstupy. FOTO archiv festivalu
Podstatnou persónou, ktorá sprevádza Ľubomíra mladíckymi rokmi, je osobnosť J. V. Stalina – čestného občana mesta Žilina. Nevedno, či sa Feldek so Stalinom niekedy stretol, vlastne to ani nie je dôležité. O Stalina v texte a inscenácii vôbec nejde. Je len figúrkou, ktorá ovplyvňovala jeho život z každej strany, formovala jeho detský náhľad na svet. Režisér Dodo Gombár text podrobil výraznej úprave, ktorá i tak ale nepomohla vymazať provinčný nádych, ktorý síce v kontexte nielen nedávnej histórie mesta funguje ako trefný komunikačný kanál, ale príliš uzatvára dielo i diváka do vymedzeného geografického priestoru. Nepomohlo ani pietne zaobchádzanie s hlavnou postavou, Feldek je vykreslený ako múdry narátor, tragikomika niektorých situácií však skĺzne veľmi často do presladenej podoby „historiek z nakrúcania“. Nejasná koncepcia, ťažkopádny rytmus a asymetria užitého hereckého štýlu spôsobia veľké hluché miesta, nenápaditosť vo výtvarnom ale i dramaturgickom riešení. Záchranou mohol byť azda hlavný predstaviteľ Feldeka Marián Geišberg, ktorého nenútený a osobitý prejav postavený na gestickom minimalizme a slovnom balansovaní s pointou oživil mnohé výstupy. I tak ale inscenácia nepracovala s dostatočnym temporytmom, ktorý by ju oprostil od naivného a zároveň krutého, ale miestami plochého obrazu významnej etapy československých dejín.
Základnou témou a východiskom textu Psota je čoraz aktuálnejší spoločenský problém – bieda. FOTO archiv festivalu
Iným príkladom písania pre divadlo je inscenácia divadla Pôtoň Psota. Jej autor Michal Ditte je s divadlom bytostne spojený a väčšina jeho inscenácií vzniká na základe predchádzajúceho dlhodobého výskumu. Nebolo tomu inak ani pri Psote. Text vznikol z autentických materiálov nazbieraných v levickom kraji. Základnou témou a východiskom textu je čoraz aktuálnejší spoločenský problém – a síce bieda, hmotná núdza, ktorá sa prejavuje nielen v sociálne najslabších vrstvách.
Ditte zobrazil modelovú situáciu bežnej rodiny, ktorá zápasí z nedostatkom a jeho naočividnejším prejavom – hladom. Matka rodiny odloží nechcené narodené dieťa, odchádza na nátlak úžerníčky zarábať si prostitúciou a postupne ju nasleduje i neplnoletá dcéra. Režisérka Iveta Jurčová vychádzala z tej najjednoduchšej tézy, ktorú text ponúka. Zobrazila príbeh priamočiaro až naturalisticky, pričom sa pokúsila o symbolické výstražné gesto v podobe malého chlapca, ktorý predvída zánik nepohodlnej chudoby. Schematizmom nasiaknutý text, ktorý nepracuje z hlbším významom a zjednodušene manipujluje s postavami ako dobrovoľnými obeťami kapitalizmu len ťažko môže priniesť na javisko iný rozmer ako čiernobiele videnie reality.
Scénografka Zuzana Formánková doslova poskladala javiskový obraz z nefunkčných chladničiek. FOTO archiv festivalu
Výnimočnou je však výtvarná zložka. Scénografka Zuzana Formánková doslova poskladala javiskový obraz z nefunkčných chladničiek. Každé dvere otvárajú iné miesto, zasadzujú situáciu do konkrétneho priestoru. Pracuje s obmedzeným rozmerom, ktorý ale naplní a zhmotní do reálnej podoby. Chladničková koláž už vopred funguje ako sugestívny výpovedný prvok, postupné otváranie do hĺbky ukazuje akúsi spleť malých svetov, ktoré utvárajú nielen modelovú rodinu ale aj dovysvetľuje možné príčiny zmien správania. Chlad, ktorý spotrebič evokuje, sa prenáša na postavy – dehumanizácia spôsobená neukojenou základnou životnou potrebou posúva ľudskú bytosť na úroveň zveri, čo sa naplno prejaví v záverečnej scéne kanibalizmu.
Každé dvere otvárajú iné miesto. FOTO archiv festivalu
Napriek vizuálnej nápaditosti Psota bojuje s nekritickým odsúdením dnešnej spoločnosti. Zo stavu viní masové komunikačné prostriedky a prílišnú väzbu na materiálne zabezpečenie. Spomínaný terénny výskum sa úplne vytratil, zostali len modelové prvoplánové situácie bez širšieho a hrubozrnejšieho reliéfu. Nesvedčilo tomu ani herectvo postavené na emocionálnej skratke, neosobné dialógy, ktoré herci nedokázali naplniť konaním. Väčšinou tak prešli k realistickej popisnosti a zbytočnému zdoslovneniu.
Klasika na sto spôsobov
Festival ponúkol aj niekoľko rôznych možností ako uchopiť klasiku. Medzi iste patrí inscenácia Eugen Onegin trnavského Divadla Jána Palárika.
Režisér Viktor Kollár pripravil z Onegina akúsi revue. FOTO archiv festivalu
Režisér Viktor Kollár doslova rozbil zažitý koncept diela. Pripravil akúsi revue, kde „rádoby“ kabaretnou formou uvádza publikum do príbehu znudeného a nestáleho Onegina. Čiernobiele líčenie, dobové kostýmy s vysokými cylindrami, živá hudba, konferenciér, speváčka a súčasne alter ego hlavného hrdinu, Táňa a jej pravé slzy. Celok zápasí s formálnym a žánrovým ujasnením, nekompaktným hereckým štýlom. A akoby unikol i základný motív, alebo vôbec dôvod, prečo si režisér vybral pre javiskové stvárnenie práve toto dielo. Onegin je unudený, ale nenápadný, nezaujímavý mladík, na ktorého zabudnete ako náhle odíde zo scény. Ťažisková scéna súboja s Lenským je poňatá ako hudobný „battle“ – obaja stoja proti sebe za klavírmi a snažia sa jeden druhého akoby „prehrať“. Tóny sa však absolútne stratili v rozľahlom priestore. Situáciu opustila napätá atmosféra a súboj zapadol do nápadmi sršiaceho scénického kolotoča. Nevýrazného Onegina zatienila preexponovaná emócia predstaviteľky Táni, Kristíny Tóthovej. Jej krehký zjav pôsobil ako porcelán a každým ďalším vzlykom pri prednese listu Oneginovi akoby pukala ako porcelánová bábika. Na jednej strane scudzenie a divadlo na divadle a vedľa toho prehnané prežívanie na javisku. Nemelodické piesne celku ubrali temporytmus, a tak zrejme najambicióznejší divadelný projekt, ktorý festival predstavil, narazil na neschopnosť uniesť mieru dramaturgických nápadov.
Všetko stojí na presne užitom geste, postoji či mimike, načasovanom pointovaní dialógov a súzvuku herca s ostatnými scénickými zložkami (R. Ballek: Pomocník, Jókaiho divadlo Komárno). FOTO archiv festivalu
Celkom iný prístup zvoli Rastislav Ballek v inscenácií dramatizácie známeho románu jeho otca Pomocník, ktorú naštudoval v oblastnom komárňanskom Jókaiho divadle. Súbor disponuje obrovským hereckým potenciálom, výraznými ale rozmanitými hereckými individualitami. Ballekova interpretácia príbehu o mäsiarovi Riečanovi, ktorý po vojne príde z rodného severu Slovenska na maďarské pohraničie a kde stretnutie s pomocníkom Lančaričom natrvalo zmení život jeho rodiny, stavia na prehľadnej historickej retrospektíve prezentovanej nielen použitými zábermi zbombardovanej povojnovej krajiny a rutinnej práce na bitúnku, ale predovšetkým rýchlym sledom udalostí. Ako by režisér urýchlil dramatický čas, jednotlivé sekvencie sa striedajú s veľkým časovým odstupom.
Do situácie nás uvádza vždy jeden z hercov, ktorý do mikrofónu z odstupu a nezaujate prerozpráva všetko podstatné. FOTO archiv festivalu
Do situácie nás uvádza vždy jeden z hercov, ktorý do mikrofónu z odstupu a nezaujate prerozpráva všetko podstatné, čo predchádza alebo naopak zavŕši aktuálne konanie. Inscenácia púta vďaka disciplinovaným hereckým výkonom, ktoré prezrádzajú silnú súborovú súhru, ale bez obavy, že by niektorý z protagonistov na scéne zanikol v dave. Najpozoruhodnejšiu týmovú interpretáciu predviedla dvojica Riečan a Lančarič. Tibor Fabó predstavuje skromného a vojnou poznačeného sedliaka, ktorý žije minulosťou a nový životný štýl jeho ženy a dcéry nedokáže nasledovať. Attila Mokos v kontraste s Fabóom buduje sebavedomého, sebaistého a odváženho poskoka, ktorý napriek nízkemu triednemu zaradeniu hýbe svetom Riečanovej rodiny i podniku. Herecké výkony sú maximálne emocionálne nasýtené, ale bez pátosu alebo falošného prežívania. Všetko stojí na presne užitom geste, postoji či mimike, načasovanom pointovaní dialógov a súzvuku herca s ostatnými scénickými zložkami.
K najdiskutabilnejším festivalovým kusom patril Zločin a trest Štátneho divadla Košice v réžii Eduarda Kudláča. FOTO archiv festivalu
K najdiskutabilnejším festivalovým kusom patril Zločin a trest Štátneho divadla Košice v réžii Eduarda Kudláča. Už dlhšie sa východoslovenské divadlo snaží vyrovnať najúspešnejším slovenským scénam, nebráni sa osloviť rôznorodé režijné osobnosti a ani riskovať v otázke dramaturgického výberu. Podobným krokom bola možno i voľba Eduarda Kudláča a Daniela Majlinga, ktorý pripravil dramatizáciu románu. Kudláč patrí k najväčším divadelným talentom na Slovensku posledných rokov, no jeho nekonvenčný prístup k divadlu nie vždy teší tvorivý tým a oveľa menej kritiku. Ako by Kudláč prišiel z inej tradície. Vyberá si moderné texty, jeho réžia je maximálne strohá a ťažiskom jeho inscenácií je autorská herecká interpretácia. Možno práve preto jeho Zločin a trest nerezonoval tak ako mal režisér v úmysle.
Čistá biela scéna s bočnými vchodmi, ktorej v strede dominuje veľký kruh zložený z kúskov čiernej gumy. Tá spočiatku evokuje uhoľné štrkovisko, v ktorom leží Raskolnikov bezprostredne po vražde. O žiadne nepohodlie však nejde a postupným rozkopávaním kruhu sa dá dospieť k záveru, že kruh je len chybným pojítkom. Nemusí znamenať vôbec nič, len jednoducho dobre vyzerá.
Herci sa na malom priestore snažili podať čo najviac emóciami naplnené výkony. FOTO archiv festivalu
Zaujímavejšia je dramaturgická koncepcia, ktorá posúva príbeh kamsi mimo tradičnej činohry. Sediaca herečka do mikrofónu predčítáva v podobe scénických poznámok všetky podstatné udalosti od opisu vraždy úžerníčky a jej sestry cez významné zvraty vo vyšetrovaní prípadu. To znamená, že sa všetky ťažiskové scény, ktoré mohli ponúknuť široké pole hereckej pôsobnosti premietli do slovného opisu, a herci tak ostali „odkázaní“ len na rozhohratie vedľajších alebo podružných situácií, ktoré ale museli byť zákonite predvedené omnoho precíznejšie. A tu došlo k nedorozumeniu – herci sa na malom priestore snažili podať čo najviac emóciami naplnené výkony, pričom ale nemysleli na partnerskú spoluprácu. Hrali každý za seba bez ohľadu na dialóg. Koncentrácia na formálne prevedenie postavy spôsobila nemalé technické nedostatky, ktoré výrazne ovplyvnili dojem z videného. I to môžeme vnímať ako súčasť skúšobného procesu Eduarda Kudláča, ktorý nepracuje s hercom individuálne na prevedení každého detailu, ale naopak očakáva aktívny autorský prístup. Nevedno však, či je to spôsob práce, na aký je súbor košickej činohry naladený. Z predstavenia bolo jasné, že k veľkému porozumeniu režijnej poetiky v tomto prípade neprišlo.
Z predstavenia bolo jasné, že k veľkému porozumeniu režijnej poetiky v tomto prípade neprišlo. FOTO archiv festivalu
Len prehliadka?
Dilema, ktorú Dotyky a spojenia vyvolávajú, spočíva v ujasnení konceptu festivalu. Má ísť len o prehliadku sezóny? Alebo má stimulovať divadelníkov k ďalšej tvorbe, prípadne pômocť im v hľadaní možností divadelného vyjadrenia? Festivalu chýba dialogický rozmer. Nekomunikuje ani s tvorcami ani s publikom natoľko, aby sa mohol poučiť z predchádzajúcich ročníkov a treba aj formovať program na základe tejto komunikácie. Ťažko zistiť pravý dôvod, ale faktom je, že podujatie doposiaľ funguje na princípe „sám pre seba“. Usporiada sa, divadlá prídu, odohrajú a zasa odídu. Ale nič viac.
///
Písané z predstavení videných na festivale Dotyky a spojenia, Martin 25. 6. – 1. 7. 2012:
Mestské divadlo Žilina – Ľ. Feldek: Stalin v Žiline. Réžia: Dodo Gombár.
Divadlo Pôtoň Bátovce – M. Ditte: Psota. Réžia: Iveta Ditte Jurčová.
Jókaiho divadlo v Komárne – L. Ballek / O. Šulaj: Pomocník. Réžia: Rastislav Ballek.
Divadlo Jána Palárika v Trnave – A. S. Puškin: Eugen Onegin. Réžia: Viktor Kollár.
Štátne divadlo Košice – F. M. Dostojevski j/ D. Majling: Zločin a trest. Réžia: Eduard Kudláč.
Komentáře k článku: Pukala ako porcelánová bábika
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
