Thomas Mann splodil so svojou manželkou Katiou šesť detí. Inscenačný tím svoju pozornosť uprel na dvoch prvých potomkov – najstaršiu Eriku (Michaela Krylová) a o rok mladšieho Klausa (Samuel Toman). Prokletí domu Mannových je inšpirované reáliami zo života Thomasa Manna, ale predovšetkým Eriky a Klausa, ktorých životné dráhy boli taktiež pozoruhodné. Avšak ich relevanciu zatienila sláva geniálneho otca, s čím sa potomkovia Mannovci snažili po celý svoj život vyrovnať, a zároveň sa aj vymedziť voči osobnostnému kultu známeho spisovateľa.

Spoločne s Erikou a Klausom sa ocitáme v temnej izbe mannovského sídla podľa scénografickej predstavy Josefa Čiháka. V šedivej izbe sa nachádza stôl, stolička, matrac a množstvo kníh, ku ktorým malí Mannovci nepristupujú veľmi úctivo, knihy bezohľadne pohadzujú po priestore, dokonca z nich občasne aj vytrhnú nejaké strany. Sivé steny miestnosti sú počmárané rôznymi zápiskami a postrehmi, ktoré si hlavne Klaus na múry izby zaznamenáva. Uprostred nosnej steny sa nachádzajú dvere do pracovne ich otca, ktorého nesmú pri práci na novom diele rušiť, no aj keby robili akýkoľvek hurónsky humbuk, z pracovne by aj tak nikdy nevyšiel.

A tak sú Erika s Klausom odkázaní sami na seba. Ich puto je aj na súrodencov výnimočne silné, navzájom si niekoľkokrát v priebehu predstavenia prízvukujú, že aj keď je medzi nimi jednoročný vekový rozdiel, cítia sa ako duševné siamské dvojčatá. Miestami pôsobí ich vzájomná láska tak intenzívne, až naberá silný sexuálny náboj pripomínajúci skôr partnerský než súrodenecký vzťah. Akoby mentálne nikdy neprekročili hranice rodinného domu a zostali od seba absolútne závislí vo všetkých sférach bytia. Túto interpretačnú paralelu v inscenácii podporuje skvelo zosynchronizovaná dynamika hereckého dua na scéne, ktorá je do veľkej miery podnietená aj charaktermi stvárňovaných postáv. Kým Erika je dynamická, aktívna a priama, Klaus je melancholický, zádumčivý typ, ktorý inklinuje k sebaľútosti, otupenosti a pasivite.

Inscenácia nemapuje len detstvo mannovských detí plné samoty a rodičovského dištancu. V priebehu predstavenia neplynie len reálny čas, ale mení sa aj ten fikčný, vďaka čomu môže publikum pozorovať postupné dospievanie Eriky a Klausa. Kým v detstve trpezlivo čakajú, kedy si ich otec konečne všimne, v mladíckom veku naňho zanevierajú a svojsky proti nemu revoltujú – podliehajú bujarému životnému štýlu plnému osláv a omamných látok. Napriek tomu, že sa snažia svojím správaním manifestovať, že vedú nezávislý život, následky ich divokého správania dokazujú opak. V momente krízy, kvôli míňaniu peňazí bez rozmyslu a zadlženosti, sa predsa len ponížene „priplazia“ k otcovi s prosbou, aby ich problémy ako vplyvný a bohatý muž vyriešil.

Rastúce nacistické tendencie v Nemecku pred druhou svetovou vojnou Eriku s Klausom razom vytrhnú z mladíckej sladkej slobody do trpkej reality dospelosti. Situácia je neľahká. Keďže majú z matkinej strany židovský pôvod a otec verejne vystupuje voči antisemitským myšlienkam, Mannovci emigrujú. Neoblomné puto medzi súrodencami sa vytráca a každý si začína budovať vlastný život. Z Klausa sa stane významný spisovateľ, no nikdy sa nezbaví večného porovnávania svojej tvorby s tou otcovou. Erika sa zasa ujme opatery o starnúceho otca pripútaného na vozíčku. Otec jej už viac nemôže utiecť za prácou či inými povinnosťami, ktoré v minulosti priorizoval.

Napriek tomu, že rodina Mannová nebola v akomkoľvek zmysle slova obyčajná či tuctová, predsa len v niečom nebola o nič odlišnejšia od iných. Túžba detí po pozornosti workoholických rodičov nevymizla ani dnes. Prokletí domu Mannových pripomína, že sláva a úspech nedokážu zalepiť trhliny v detskej duši.

Pozn. O inscenaci psala Jana Machalická v tištěných DN 2/26 v článku Trojí chvála divadelnosti.