Divadelní noviny > Blogy Festivaly
Slovenské pokusy 2012 (No. 3)
Druhý deň KioSKu sa dá rozdeliť na dve časti. Jednu tvoria tanečné performácie, ktoré vytvorili slovenskí tanečníci v zahraničí – Bodytalker ensamble: Could we f lie together a ME – SA: SoloS (part III). Druhú zas domáce produkcie, v ktorých významnú úlohu zohráva film – S.T.O.K.A: Pokus (V hľadaní spirituality) a Pacientárium: Lovec ŠTBákov, ktorý sa uvádza spolu s dokumentárnym filmom Hviezda.
Peter Šavel, Juliane von Crailsheim (Sk, Be): Could we f lie together? FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ
Prvým predstavením druhého festivalového dňa bol projekt belgického súboru Bodytalker Ensamble – Could we f lie together. Režisérka Juliane von Crailsheim spolu s tanečníkom a performerom Petrom Šavelom si ako prvý inšpiračný zdroj vybrali poviedku Franza Kafky Ein Bericht für eine Akademie (Správa pre akadémiu). Kafka v nej analyzuje tému prirodzeného inštinktu, duševnej disciplíny, slobody a sociálnej organizácie prostredníctvom človeka, ktorý sa prevtelil do opice. Abstraktne koncipovaná choreografia pracuje práve s týmito motívmi. Analyzuje na elementárnej úrovni tému sebauvedomenia jednotlivca, vzťahmi medzi sociálnym a biologickým telom, či tým, ako tieto aspekty ovplyvňuje socializácia a výchova. Peter Šavel prostredníctvom pohybu a slova skúma tieto aspekty, pričom s belgickou choreografkou využili techniku Body-Mind Centering.
ME-SA/ Martina Hajdyla Lacová: SoloS (part III) FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ
Pre druhý „zahraničný“ projekt SoloS (Part III) je pravdepodobne najvýstižnejší prívlastok prelomový. Jednak je to prvý autorský projekt Martiny Hajdyli Lacovej, ku ktorému sama vytvorila aj choreografiu, zároveň zaň získala nominácie na ceny Tanečnice roku a Inscenace roku 2012. Ako už vyplýva z názvu, ide len o jednu tretinu väčšieho projektu SoloS. Napriek názvu sa jedná o duet/dialóg Martiny Hajdyli Lacovej a Iva Sedláčka, a zároveň hudobného nástroja (bicie) a ľudského tela, ako dvoch vyjadrovacích prostriedkov. Na ploche zhruba dvadsiatich minút samozrejme nemožno hlbšie rozvinúť a varírovať motívy, ktoré súvisia s témou dialógu medzi ľuďmi a umeleckými druhmi. Konotácie, ktoré vyvstávajú v momente, kedy sa prezentujú všetky tri časti SoloS zas pri takomto separátnom uvádzaní tiež odchádzajú. Avšak tento projekt treba určite vnímať aj ako súčasť procesu. Vzhľadom na remeselnú úroveň všetkých zložiek javiskového tvaru, by nebolo na škodu, keby tvorcovia vnímali tento tvar ako veľmi kvalitný základ pre ďalšiu prácu.
Dve spojenia divadla a filmu
Pokus divadla S.T.O.K.A. je projektom na hranici filmového dokumentárneho autoportrétu a divadelnej inscenácie. Film prerušia traja herci, ktorí sú na scéne počas celej inscenácie v podstate len jedným dialógom, jedným monológom a záverečnou kolektívnou recitáciou veršov P. O. Hviezdoslava. Pokus treba vnímať hlavne ako osobnú spoveď Blaha Uhlára a prezentáciu jeho postoja ku súčasnej situácii v slovenskej kultúre. Voľne pospájané obrazy ironizujú konzumný charakter spoločnosti (vplyv developerov na architektúru Bratislavy, mainstremové médiá …) a vedľa nich kladú bežné problémy zo súkromia (pruh, ostrihanie si vlasov doma holiacim strojčekom). Ide však len o prostriedky, ktoré majú za úlohu dohromady vytvoriť komplexný obraz o aktuálnej životnej situácie Blaha Uhlára a zároveň zaznamenať jeho režijnú kariéru.
Pacientárium: Lovec ŠTBákov FOTO NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ
V porovnaní s poslednou inscenáciou piatkového programu tak vznikol zaujímavý kontrast. Na jednej strane Blaho Uhlár zaujíma pozíciu, že kultúra na Slovensku je v troskách a robiť divadlo prakticky nemá význam (že ide skôr o pózu, ktorá ma zakryť jeho omnoho hlbší osobnostný problém, je teraz druhoradé). Na strane druhej je Ján Slovák. Hlavná postava dokumentárneho filmu Hviezda, ktorý sa premieta spolu s inscenáciou umeleckej skupiny Pacientáriu Lovec ŠTBákov. Ján Slovák je amatérskym hercom, ktorý s až dojímavou ochotníckou naivitou miluje divadlo a herectvo, pričom vždy túžil hrať postavu akčného hrdinu. To sa mu podarilo práve vďaka inscenácii Lovec ŠTBákov, ktorá nasleduje po filme. Predstavuje totiž postavu Arnolda Staloneho. Tajného amerického agenta, ktorý je cvičení na lovenie ŠTBákov. Autori konceptu a režiséri Lukáš Sikmund a Andrej Kolenčík sa dlhodobo venujú interpretácii filmových klišé a ich prenosom do divadla. V tejto inscenácii pracujú s poetikou akčných filmov osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Nechýba preto zákerný niekoľko krát klonovaný Generál Lehotovič, ktorý predstavuje typ zloducha. Zvodná ženská spojka, s ktorej sa nakoniec vykľuje skutočný Generál Lehotovič a pod.
Hoci bol Lovec ŠTBákov pôvodne samostatný umelecký tvar, v momente, kedy sa začal uvádzať spolu s filmom, ktorý osvetľuje život jedného z hercov dostal nový rozmer. Inscenácia totiž prestala byť „len“ paródiou na akčné filmy a zachytáva aj fenomén ochotníckeho herectva.
Komentáře k článku: Slovenské pokusy 2012 (No. 3)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
