Sluha dvoch pánov možno pobaví a… to je všetko
Pri výbere prvej tohtoročnej premiéry sa Národné divadlo Brno rozhodlo staviť na „klasiku“ a najmä herecké schopnosti Viktora Kuzníka. Siahlo tak už po štvrtýkrát po svetoznámej komédii Sluha dvoch pánov od talianskeho dramatika Carla Goldoniho. Najnovšieho spracovania hry o peripetiách pôsobovaných prefíkaným poskokom Truffaldinom poháňaným najmä svojím apetítom, sa režijne ujal riaditeľ Martin Glaser v snahe namiešať divákovi počas pár desiatok minút liečivý smiechový koktejl, ako uvádza tlačová správa. Zatiaľ čo sa tento zámer darí realizovať pomerne úspešne, deje sa tak na úkor invenčnosti, ktorá, žiaľ, zotrváva v inscenácii iba v štádiu náčrtu.
Foto: archiv divadla
Zdanlivým osviežením takmer tri storočia starého textu sa na prvý pohľad javí scénografický koncept Petra Vítka. Priestor rámujú postupne sa zmenšujúce portály so vzorom tyrkysovo-bielych pruhov, zatiaľ čo orchestrisko vypĺňa množstvo veľkých hračkárskych kociek reprezentujúcich benátsky kanál Grande. Divák je prenesený do prostredia pripomínajúceho retro cukrovinkový obchod, pričom celá estetika pôsobí opticky pútavo, podtrhávajúc hravosť commedie dell’arte. Škoda, že sa ideu nepodarilo dotiahnuť do uspokojivého detailu. V druhej časti odhalený interiér hostinca pôsobí so svojimi zdobenými stenami a starožitnými lustrami vo vzťahu k pastelovému okoliu ako päsť na oko. Historizujúce odevy postáv korunované rokokovými parochňami na krikľavej scénografii zanikajú a kvôli svojej tlmenej farebnosti vyznievajú fádne. Svetlou výnimkou je snáď iba výrazne červený kostým postavy nosiča Sergia (Roman Blumaier) či bábikovská silueta šiat Smeraldiny (Tereza Groszmannová). Potenciál obzvlášť vynachádzavého prvku kociek taktiež nie je vyťažený naplno a okrem záverečnej scény, v ktorej sa zóna stáva bazénom, ho postavy využívajú len sporadicky. Inscenácia by si zaslúžila celkovo súrodejšiu koncepciu, nakoľko jej vizuálna neukotvenosť iba reflektuje i naloženie s možným tematickým presahom Goldoniho hry.
Foto: archiv divadla
Bulletin ponúka krátku úvahu o vzťahoch medzi zamestnancami a zamestnávateľmi, či o vzťahu samotného človeka k práci v súčasnej spoločnosti. Je v podstate akýmsi zoznamom tém, ktoré by mohli byť nosné pre dnešnú parafrázu tohto klasického textu, no do brnianskej verzie prenikajú len veľmi málo. Objavujú sa možno v jednej či dvoch narážkach. Inscenácia stojí iba na jednoduchom príbehu, energii hercov a humore, no nemožno jej uprieť, že väčšinu divákov pobaví, najmä vďaka jednoduchým gagom či slovným hračkám. Sálu rozosmievajú i triviálne vtipy, napríklad keď Truffaldino na frázu: ja som z toho jeleň odpovedá: ja som z toho páv. Lascívny sexuálny humor si teda tvorcovia skutočne mohli odpustiť (rovnako i zbytočný suspenzor reprezentujúci Beatricin cross-dressing). V porovnaní s Mirandolínou, druhou goldoniovkou v repertoári Národného divadla, ktorá nevkusnými vtipmi doslova kričí, je na tom však Sluha dvoch pánov ešte dobre a darí sa mu rozosmievať nenúteným spôsobom.
Foto: archiv divadla
Výrazne v tom napomáha práve Kuzníkovo stvárnenie Truffaldina, ktorý v jeho podaní vyznieva pôvabne detinsky. Samopašnou mimikou, infantilným zafarbením hlasu i výraznou gestikuláciou ho stavia do polohy ustavične začudovaného malého chlapca. Obratný herec sa neustále vrtko pohybuje a s ľahkosťou predvádza i niekoľko akrobatických kúskov. Neposedný sluha akoby nikdy nestál nohami pevne na zemi. svojou energiou vždy obsiahne priestor a bez väčšieho problému si získava priazeň a pozornosť diváka, i keď je na scéne úplne sám. Najpríkladnejšou ukážkou je pomerne dlhá scéna, v ktorej sa opakovane snaží nezjesť popkorn určený na zalepenie otvoreného listu pre jedného zo svojich pánov. Modlí sa k babičke, robí stojky, bojujúc proti svojmu apetítu sa k miske plazí, provokujúc intenzívny divácky smiech. Mladý herec týmto podmaňujúcim výkonom opäť dokazuje svoj komediálny potenciál a obhajuje svoju Cenu Thálie v kategórii činoherca do 33 rokov. Jeho výrazná prítomnosť má žiaľ za následok, že sa polohy ostatných charakterov nezdajú až také nápadité. Monumentálna sála Mahenovho divadla zároveň dovoľuje len veľmi obmedzenú interakciu s divákmi. Sluha dvoch pánov by nepochybne výraznejšie rezonoval v komornejšom priestore umožňujúcom bezprostrednejšiu blízkosť publika, a teda i väčšiu mieru napojenia na energiu a hravosť hercov.
Foto: archiv divadla
Či bol namiešaný zmieňovaný smiechový koktejl? Jednoznačné áno by bolo silným tvrdením, no nepochybne sme si v Mahenke aspoň „za štopičku“ dobrej nálady dali. Žiaľ, na otázku, o čom je tento Sluha dvoch pánov, nemožno odpovedať inak ako v roku 1746. Ak niekto v „klasike“ hľadá presah, invenciu či podnetnosť, v tejto inscenácii ich nenájde. Cieľ bol však iný a jasný – poskytnúť ľuďom únik od reality všedného dňa a predovšetkým pobaviť, čo sa uskutočniť podarilo.
///
Národní divadlo Brno – Carlo Goldoni: Sluha dvou pánů. Překlad Eva Bezděková, režie a inscenační úprava Martin Glaser, dramaturgie Hana Hložková, scéna Petr Vítek, kostýmy Martin Chocholoušek, světelný design Martin Špetlík. Premiéra 19. ledna 2024 (psáno z reprízy 11. února).
Komentáře k článku: Sluha dvoch pánov možno pobaví a… to je všetko
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
