Stereotyp menom „tramping“
V poradí 83. divadelná sezóna v jihlavskom Horáckom divadle priniesla autorský muzikál o trampingu Nad Sázavou, ktorý sa zároveň stal už tisícou premiérou súboru. Autorom hudby je Mario Buzzi, texty piesní zložil režisér inscenácie a umelecký šéf divadla Zetel.
Jednotné kostýmy rodiny trampov. Zľava Gabriela Schottnerová, Svetlana Hruškociová, Vít Hofmann, Zdeněk Stejskal FOTO IGOR STANČÍK
Hudobné divadlo má v Jihlave istú tradíciu, nový muzikál sa na repertoári objavuje väčšinou každú druhú sezónu. V posledných sezónach to boli napríklad Šakalí léta alebo rodinná hudobná inscenácia O Perníčkovi. Muzikál má jednoznačne vždy potenciál osloviť veľké množstvo divákov, navyše s témou tak blízkou tomuto kraju sa očakávania ešte vystupňovali. Po ťažkom titule, akým boli Šepoty a výkriky, ale Zetelovo a Buzziho hudobné pásmo o typicky českom fenoméne trampingu ničím príliš neohúrilo.
Jediným prvkom na scéne bola vysoká trávovo zelená stena, na ktorej vrchu visela vypchatá hlava jeleňa. Prvoplánovým spôsobom evokovala prírodu v Posázaví, kde sa odohrával celý dej, konkrétne okolo konečnej stanice vlaku s poetickým názvom „Koniec sveta nad Sázavou“. Ani jediný raz sa scéna nezmenila alebo nepohla. Dokonca ani rekvizít sa neobjavilo príliš veľa, zväčša sa jednalo o gitaru, improvizované ohnisko alebo trampské vybavenie. Ostatné objekty herci sprítomnili pomocou zvukov, napríklad dopravné prostriedky, ktorými výletníci cestujú: manželský pár v karavane, trampovia a zálesácka rodina vo vlaku a Pražania v BMW, a nie hocijakí: ide o slávnych folkových pesničkárov, sprevádzaných arogantným vodičom a dvoma mladými zboristkami. Majú na sebe svetre s vyšitými iniciálami FN a JN, takže nejde nevedieť, že tvorcovia odkazujú na legendárnych bratov Jana a Františka Nedvědových.
Jediný scénický objekt predstavovala zelená stena s jeleňou hlavou na vrchu, na fotke takmer kompletné obsadenie inscenácie FOTO IGOR STANČÍK
Rôzny ľudia s rôznym zázemím teda prišli na Koniec sveta, čo je možné vnímať aj symbolicky. Skutočne dnes už berieme prírodné oblasti, ktoré sú stále iba kúsok vzdialené od veľkých miest, ako koniec sveta? Pochopila som to skôr ako stereotyp, ktorými bolo ostatne popretkávané celé predstavenie. Ľudia z mesta sú arogantní, povýšeneckí, v rodine s deťmi platia nezmyselné pravidlá (zákaz nahrádzať buzolu modernými technológiami, otca vždy treba počúvať), a tí, ktorí sú trocha iní, nie sú v trampskej spoločnosti priveľmi vítaní. V závere sa ale všetci dokázali posadiť k jednému ohňu a na chvíľu nemyslieť na to, aký veľký sú oni, pretože príroda ich zatienila.
Zetelove a Buzziho piesne boli síce plné odkazov na české folkové a country hity, ktoré možno počuť pri každom výlete do prírody, ale v žiadnom prípade sa im nevyrovnali. Texty sa obmedzili na jednoduché rýmovačky bez akéhokoľvek myšlienkového presahu (napr. všude kolem spousty ptáků / vprostřed lesa po soumraku). Ak niekto spieva Když nemáš kečup, vraž tam majonézu, asi nemá zmysel tu hľadať akýkoľvek hlbší význam. Pieseň o azimute zasa pripomínala jednu z tých, ktoré sa objavili vo filme Charlieho továreň na čokoládu a spievali ju umpa-lumpovia. O choreografii takmer nemôže byť reč, aktéri sa skôr spontánne hýbali do rytmu. Obdivuhodná je však hudobná vybavenosť súboru, ktorý zastal aj funkciu kapely.
Herci nemali možnosť naplno sa prejaviť, lebo predstavovali skôr typy než charaktery a žiaden z nich sa zvlášť nevymykal. Spoločne pôsobili ako jedna veľká homogénna hmota opisujúca fenomén trampingu. Možno iba postava Liborka v stvárnení Ondřeje Šípka v sebe niesla hlbšiu rovinu a zmysel, hoci rozprávala minimálne. Zo začiatku Liborek iba pokojne stál a čakal na vlak, ktorý neustále naberal nové meškanie, ale ani medzi ľuďmi nehovoril často, pretože ho všetci ignorovali a nepúšťali k slovu. Na dospelého chlapa pôsobil v niečom až príliš detsky, a o to viac ho bolo človeku ľúto, keď stál opodiaľ a s posmutneným úsmevom znášal svoju samotu a pocit vylúčenia z kolektívu.
Mnohí z hercov predviedli aj svoje hudobné schopnosti a hrali na rôzne nástroje. Na fotke zľava Vít Hofmann, Stanislav Gerstner, František Maňák, Jakub Škrdla, Barbora Bezáková a Zdeněk Stejskal FOTO IGOR STANČÍK
Naopak úplne nejasná mi bola nemá postava akéhosi lesného ducha v podaní Evy Kaplerovej. Pre trampov bola zrejme neviditeľná, teda s nimi neprišla do žiadnej priamej konfrontácie. V šuštiakovom úbore pritom pôsobila ako bežný turista, dokonca ladila s „dresom“ štvorčlennej rodiny, ktorú stretla. Na konci sa však objavila v dlhej tylovej sukni výrazne zelenej farby a vyzerala ako lesná víla v rokoch. Dokonca aj spievala pieseň Příroděnka, ktorou prerušila svoje mlčanie.
Predstavenie mi evokovalo severoamerická community theatres, neprofesionálne, divácky populárne divadlá, do ktorých ľudia chodia predovšetkým za zábavou. Jediné profesionálne divadlo v kraji by ale malo mať aj iné ciele. Mala som dokonca pocit, že ani diváci sa miestami nedokázali plne stotožniť s dianím na javisku, pretože častokrát z hľadiska zaznievali tiché šepoty a komentáre, niektorí dokonca vyložene vyrušovali, a to až do takej miery, že v jednom momente sa Lenka Schreiberová, predstaviteľka jednej z postáv, rozhodla konkrétneho diváka požiadať, aby dianie viac nekomentoval. Našli sa ale aj takí, ktorí po každej piesni tlieskali a na záver odmenili hercov standing-ovation, čo si sama neviem vysvetliť. Nezostáva nič iné ako pripustiť, že diváci dianie na javisku komentovali preto, že sa na neho dokázali napojiť. No ja som stále nevedela nájsť správny dôvod k potlesku, čo bolo možno spôsobené aj kultúrnymi odlišnosťami a neschopnosťou pochopiť všetky odkazy a narážky z predstavenia.
///
Horácké divadlo Jihlava – Zetel, Mario Buzzi, Jaroslav Čermák: Nad Sázavou. Režie Zetel, dramaturgie Jaroslav Čermák, výprava Eva Jiřikovská, hudba a hudobné naštudovanie Mario Buzzi, choreografia Anna Korba Vanacká. Premiéra 18. februára 2023 (písané z predstavenia 20. februára).
Komentáře k článku: Stereotyp menom „tramping“
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
