Divadelní noviny > Kritika Zahraničí
Svadba, na ktorej je všetko dovolené
Tma. Ticho. Cvaknutie fotoaparátu. Prudké svetlo a v úzadí javiska vidíme deväť stojacich hercov – deväť karikatúr so silným púdrom na tvári pripomínajúcich skôr mŕtvoly než svadobných hostí. Herci nehybne stoja, po dlhom tichu pomaly vykročia s grimasou na tvári k svadobnému stolu – teda zoči voči divákom v sále činohry Slovenského národného divadla (SND), ktorým práve idú odohrať príbeh o „svadbokare“ jednej rodiny. Či o marazme jednej doby?
Sú to živé mŕtvoly uväznené v temnote svojho vnútra. FOTO MARTIN GEIŠBERG
Takto začína v poradí druhá inscenácia slovinského režiséra Diega de Breu v Slovenskom národnom divadle. Po Shakespearovom Coriolanovi (premiéra v apríli 2011) si tentokrát vybral text, ktorý sa na slovenských javiskách tiež neobjavuje často – ranú hru Bertolta Brechta Malomeštiakova svadba. V Coriolanovi bol pre neho ústrednou témou egoizmus jednotlivca a vrtkavosť moci, ktorá stojí skôr na ramenách náhody, než spravodlivosti. Aj pri Malomeštiakovej svadbe režisér určuje základný motív – zosmiešnenie malomeštiactva. Na rozdiel od Coriolana sa však de Brea pevne drží autorovho textu. Neškrtá, neprepisuje, neaktualizuje, ale len dopovedá, to čo sa za replikami skutočne skrýva. To akcentuje žánrom filmovej grotesky (s prechodmi až do frašky či burlesky), kde je dovolené hádzať či pľuť jedlo po/do druhých, pohrávať sa s dvojzmyselnými intonáciami/gestami, zvýrazňovať absurdnosť situácie (napríklad Ženích z Nevestinho lona postupne vytiahne makrelu, dosku a kladivo) a inscenátori idú až tak ďaleko, že pred divákmi imitujú vylučovanie či súlož. Neveste neprekáža, že ju jej manžel doslova oprie o stôl a ona pritom flegmaticky je puding. Je vidieť, že je na to už zvyknutá. A keď manželovi odoprie súlož, tak si Ženích postačí aj sám so sebou. Režisér teda len zvýraznil, čo obsahuje samotný autorov text a aj hercov vedie v kryštalicky čistej štylizácií. Nenecháva nič na náhodu a hercov presne štylizuje do karikatúr malomeštiackeho kánonu. Každý z nich je zúfalá existencia bez kladných vlastností, uzavretá vo svojom type, bez nároku a šance na nejaký vývoj. Sú to živé mŕtvoly uväznené v temnote svojho vnútra, dokonca ani svadobný tanec nie je orgiami, ako by sa predpokladalo, ale herci sa pohupujú ako figúrky z orloja s úškľabkom do publika. Už nie sú schopní urobiť viac.
Herci
Ženích Richarda Stankeho je tvrdohlavým furiantom. Nevesta Petry Vajdovej bojuje sama so sebou. FOTO MARTIN GEIŠBERG
Ženích Richarda Stankeho sa jediný vymyká z malomeštiackeho okruhu. Svoju kutilskú povahu neskrýva, ale nechce, aby sa pred spoločnosťou hovorilo o jeho majstrovských schopnostiach (veď všetok nábytok si vyrobil sám). Na Nevestu je príkry a snaží sa tlmiť jej emočné pretlaky či úprimnosť, je tvrdohlavým furiantom, ktorého jediným cieľom je súložiť so svojou manželkou a hobľovať. Nevesta Petry Vajdovej bojuje sama so sebou, pretože pred okolím by chcela pôsobiť čo najdokonalejšie, ale zároveň jej manžel bráni v akejkoľvek spontánnosti. Vydrží to však, lebo je jej jasné, že všetko je lepšie ako urozprávaný a pedofilný otec. Vajdová a Stanke ako pár ladia a vytvárajú energickú dvojicu, ktorej nerobí problém prechádzať z absolútnej štylizácie k civilnému výrazu. Takou je predovšetkým scéna po odchode hostí, kedy sa ich postavy stávajú samými sebou, čo herci zvýrazňujú prudkou zmenou zo štylizácie do civilnej hereckej polohy s uvoľneným prejavom a psychologickými motiváciami. Matka ženícha Anny Javorkovej sa snaží svoju pokryteckú pretvárku ukryť za škrobený úsmev či naopak chladný pohľad. Najlepšie je to viditeľné v situácii, keď sa Mladý muž provokatívne vymočí naprieč stolom. Herečka na to reaguje zamrznutým úsmevom, ale v jej očiach vidíme desivé znepokojenie. Javorkovej ťahavo piskľavé intonácie, keď prináša nový chod jedla však nie sú herečke najprirodzenejšie a rovnako ani štylizácia do grotesknej polohy. Herečka s bohatým registrom tragického gesta sa s touto polohou snažila splynúť a v inscenácii zapadá do prototypov malomeštiakov, ale v SND by sa dali nájsť aj vhodnejšie predstaviteľky tohto typu. Herectvo Dušana Jamricha sa v poslednom období uchyľovalo len na dva aspekty – precíznu prácu s hlasom a sošné gesto. Preto v de Breovej inscenácii prijemne prekvapuje štylizáciou, v ktorej je jeho Otec nevesty introvertom s ulízanými vlasmi a veľkými okuliarmi, ktorému je absolútne cudzí excentrizmus. Je minimalistický, rozpráva nenápadne, s miernym nádychom nervozity, vyhýba sa prudkým reakciám a o to viac vychádza motív jeho incestného vzťahu k dcéram. Judit Bárdos režisér nešťastne štylizoval do expresívnej polohy, kde mladá herečka len kričala (až po sexe s Mladým mužom nachvíľu hovorí pokojným hlasom) bez toho, aby si mohla túto emóciu vystupňovať a emočne predpripraviť. Tak jej nemé pohľady a komentovania ostatných niekedy vypovedali viac ako jej decibelmi prepálené repliky. Najväčšími pozitívnymi prekvapeniami, kde sa len potvrdilo, že herec je materiál, ktorý musí režisér svojou prácou formovať, sa stali Milan Ondrík a Peter Brajerčík. Ondrík Priateľa ženícha nekreuje v živelných intenciách prostého a emotívneho mladíka, ktorý vykričí svoj názor, ako sme už pri hercovi zvyknutí z jeho iných postáv. Naopak. Režisér ho štylizoval do polohy rezonéra, ktorý len potichu sedí, pozorne sleduje okolie a raz za čas okomentuje rušné dianie pri svadobnom stole. Okomentuje ho však nízko položeným hlasom, pokojnou a sústrednou intonáciou, ktorou vytvára oponentúru ukričanému svadobnému davu. Režisér správne tlmil Ondríkov výbušný herecký temperament, čo poukázalo na jeho ešte nevyužité herecké polohy a Balada o cudnosti (s gitarou, ktorá hrá aj keď sa jej herec nedotýka) vďaka jeho presnému frázovaniu a významotvorným intonáciám patrí k najlepším scénam inscenácie. Mladý muž je pre Petra Brajerčíka jednou z prvých veľkých postáv od angažovania do SND. Herec vytvára dynamickú figúru, ktorú ozvláštňuje neustále vystretým postojom, plastickou hrou mimiky a výrazným rytmizovaním prejavu. Vrcholný typ malomeštiactva je už v Brechtovej hre reprezentovaný manželským párom Ženou a Jej manželom. V inscenácii si z dvojice výraznejší priestor vybudovala Gabriela Dzúriková. Ivan Vojtek ml. ostal len vo vonkajškovej forme výrazu, kde necítime širšie emočné valéry, ale len spoliehanie sa na komický efekt jeho fyziognomických vlastností (napríklad jeho časté trasenie bradou). Dzúriková vytvára dokonalý prototyp pokryteckej kofy, ktorá každého ohovára, ale neznesie, ak je sama ohováraná. Jej stále našpúlené ústa, afektované gestá, prepiata mimika, dynamická hra s intonáciami a pohľadmi a široký register grimás z nej vytvárajú dokonalú malomeštiacku kreatúru (k čomu dopomáha aj jej excentrický kostým, ktorého dominantou sú dlhé pávie perá pripevnené na čelenke).
Škandál
Inscenácia dokázala, že témy pokrytectva a ľudskej pretvárky sú aktuálne stále. FOTO MARTIN GEIŠBERG
Inscenácia už na predpremiére hromadným odchodom divákov vyvolala škandál (na druhej premiére odišla takmer štvrtina divákov). A to sa v SND dlho nestalo. Nie je sa ani čomu čudovať, keďže divadlo dlhodobo nepracuje s divákom a repertoár sa vo veľkej miere podobá skôr komerčnej scéne než národnému divadelnému stánku, kde by na prvom mieste malo byť divadlo so súčasnými témami a vytvorené súčasnými javiskovými prostriedkami. Tak inscenácia Malomeštiakovej svadby musí stálych divákov šokovať a pobúriť. Ale možno by ich prekvapilo, že to, na čo sa pozerajú, napísal Brecht pred vyše deväťdesiatimi rokmi a vulgarita, sex a prízemnosti, ktoré odporujú malomeštiackemu vkusu, poburovali spoločnosť aj vtedy. Tak inscenácia dokázala, že témy pokrytectva a ľudskej pretvárky sú aktuálne stále. Ale ako vtedy, tak aj dnes sa to niektorým žalúdkom prieči.
Najnovšej inscenácii Diega de Breu by sa dala vyčítať určitá monotónnosť (tempo inscenácie počas jej priebehu sa nemení) a niekedy nudí dlhé vyhrávanie niektorých situácií, ktoré by potrebovali ešte zdynamizovať nápaditejšími a pružnejšími impulzmi z režisérovej strany. Zároveň veľkým nedostatkom inscenácie je jej komorný charakter, ktorý by rezonoval skôr v štúdiovom priestore, ale na veľkej scéne (predovšetkým v zadných radoch) sa mnohé herecké výkony a akcie stávajú ľahko prehliadnuteľnými a nevýraznými.
Malomeštiakova svadba určite nedosiahne taký počet repríz ako večný evergreen Feydeauov Chrobák v hlave (premiéra v roku 1990), ale už teraz vytvorila výrazný bod v novodobých dejinách národného divadla. Totiž do SND sa postupom času (spolu s Breovým Coriolanom, Drábkovou Čajkou a Ballekovou Oresteou) opäť vracia divadlo. A to v pravom slova zmysle. S témou a syntézou všetkých javiskových komponentov. No a tá časť publika, ktorá ostala otrasená „nechutnosťou na scéne“, by sa mala pripraviť, že toto hádam nebude posledná inscenácia, kde nám dramaturgia SND ukáže, že európske divadlo sa dá robiť aj v slovenských podmienkach.
Slovenské národné divadlo, Bratislava – Bertolt Brecht: Malomeštiakova svadba. Preklad: Martin Porubjak, réžia: Diego de Brea, dramaturgia: Miriam Kičiňová, scéna: Diego de Brea, kostýmy: Martin Kotúček, hudba: Vladislav Šarišský. Osoby a obsadenie: Otec nevesty – Dušan Jamrich, Matka ženícha – Anna Javorková, Nevesta – Petra Vajdová, Jej sestra – Judit Bárdos, Ženích – Richard Stanke, Jeho priateľ – Milan Ondrík, Žena – Gabriela Dzuríková, Jej manžel – Ivan Vojtek, Mladý muž – Peter Brajerčík. Premiéra: 9. a 10. februára 2013 v Sále činohry novej budovy SND
Komentáře k článku: Svadba, na ktorej je všetko dovolené
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
Tomas Vyskocil, Calgary, Canada
Priatelia,
nebojte sa na moje listy som ziadnu odpoved nedostal. Hadam zbabelost alebo korytarstvo o tom rozhodlo. Lenze zla a odporna inscsenacia ostane zlou a odpornou aj tak.
„Vazeny pan Minister,
bol by som vam povdacny, keby ste laskavo pripomenul panom zo SND, ze ako statna prispevkova organizacia Vasho ministerstva maju prejavit aj zodpovednost za to co robia pre Slovenku verejnost. Koniec koncov ta ju dost priamo plati svojimi danovymi prispevkami a jeden by cakal ze tieto peniaze budu pouzite rozumne a sprehladom..
Myslim, ze odpovedat na moju prosbu o pomoc a objasnenie mojifh otazok je este to najmenej co by mohli urobit.
Velmi dakujem za vasu intervenciu a prajem vela uspechu vo Vasej funkcii a zivote.
Tomas Vyskocil
Calgary, Cananda“
—– Original Message —–
From: Thomas A.V.
To: [email protected]
Cc: [email protected] ; [email protected]
Sent: Monday, September 23, 2013 8:29 AM
Subject: Prosim o pomoc…..
Vzeni pani na cele SND,
mohli by ste mi prosim pomoct?
Kazdorocne pricestujeme na jesen z Canady a robime si pre nas „divadelne prazdniny“. Som jednym z vasich divakov uz temer 60 rokov. Vela som tu videl a zazil.
Podelim sa s vami s tym co som zazil vcera vecer.
V nedelu 22 septembar sme sa vybrali na Malomestiakovu Svatbu. No ved Bertolt Brecht je svojsky, ale jeden z tych lepsich, ze?
Pred predstavenim sme sedeli pod obrazkomk“zakladatelov“SND; niektorych z nich som osobne poznal.
Po predstaveni som sa cudoval, ze co by asi tito povedali keby vedeli ze dnesne SND sa musi uchylovat k reziserom ako de Breva co dokazu vyprodukovat takuto vulgarnu a hlavne nevkusnu reziu hry, co mozno vo svojom originale mohla byt celkom dobra. Je to mozno na zvysenie navstevnosti a prilakanie poulicneho davu hrubsieho zrna? Asi sotva, navstevnost bola minimalna, na hranici ze sa ani neoplati hrat.
Kedze som na ziadnu rozumnu odpoved neprisiel, prosim o Vasu pomoc. Prosim povedzte mi preco? Preco nasa najdolezitejsia kulturna ustanovizen prezentuje to „“nase“ takto?
S pozdravom,
Tomas Vyskocil
divak
Calgary, Alberta Canada
02.10.2013 (16.48), , Trvalý odkaz komentáře,
Miro Zwiefelhofer
Prajem pekny den, pan Vyskocil
hoci nie som zo SND. Rad by som sa Vas spytal par otazok ,ktore ma na Vasom komentare zaujali, no nie su rozvinute:
Na zaklade coho usudzujete, ze inscenacie je vulgarna? (myslim konkretne priklady, v ktorom ide tato interpretacia proti textu, ci ho vulgarizuje)
V com konkretnom je inscenacia nevkusna? Nepopieram, ze v cinohre snd je niekolko gycovych inscenacii (napr Je uzasna, Tak sa na mna prilepila…), ale v com konkretne je nevkusna Malomestiakova svadba?
Dakujem za odpoved
09.10.2013 (11.42), , Trvalý odkaz komentáře,
Anton Krajčír
Fuj, fuj, fuj!
Ponežnorevolučná umelecká lichva.
23.04.2014 (18.40), , Trvalý odkaz komentáře,