Světe, div se (No. 6)
Tohtoročný Divadelný svet mal hýriť hudobnými farbami. Z určitého hľadiska sa mu to podarilo, no vo väčšine prípadov sme mohli vidieť divadelný tvar doplnený hudobným podkresom.
Divadlo s hudbou a hudba s divadlom súvisí už od pradávna. Niekedy je len veľmi tenká hranica medzi tým, čo sú iba zvuky a čo sa už dá považovať za rytmizovanie a ďalej aj za vytráranie tónov rytmu a ešte ďalej za tónovo-rytmickú skladbu – jeden všeobjímajúci celok, ktorý môže stáť samostatne ako autonómny umelecký druh. Netvrdím, že inscenácia nesúca v sebe malú hudobnú zložku je menejcenná, to ani náhodou. Len si myslím, že pod lákavým názvom hudobné divadlo by mal divák dostať niečo viac, ako dobre postavenú činohru – akokoľvek premyslenú, vyskladanú, vypointovanú. Toľko na úvod moje duševné zvolanie.
Hlavnou náplňou tohto článku má byť jemné zmapovanie siedmeho festivalového dňa – 13. jún – štvrtok. Tak teda: Deti si vymaľovali papierové škrabošky, žiadne masky sa bohužiaľ nekonali. Kritická rada poskytla jemnú kritiku, alebo skôr dobre známe, no iba v útrobách mysle povaľujúce sa konštatovanie o opodstatnenosti divadla Jiřího Suchého. Pokračovalo sa Mechanickým pomarančom, ktorý vzbudil bohatú diskusiu, nie až tak o svojom tvare, ako o dramaturgickom výbere tejto inscenácie, keď aj napriek jej obrovským kvalitám stála v dave osamotená. Debata o muzikáli obecne a aj o tom českom síce vzniesla opodstatnené otázky, no príde mi zvlášte, že dramaturgia Kritických besied pochopila jedno z hlavných ťažísk hudobného divadla, no program túto požiadavku splnil iba na polovicu. Posledným klincom do rakvy je konštatovanie utvorené z názorov bežného Brňana a síce: o akcii buď nevie alebo ho nezaujala na toľko, aby využil jedinečnú možnosť a videl svetové divadlo. Nie, on sa radšej pôjde pozrieť na každoročný Sprievod masiek. Kultúre v ústrety!
Ladislav Frej a Martin Sláma v brněnské inscenaci Králova řeč FOTO NDB
Martin Stropnický svojou réžiou vzkriesil Mahenovu činohru – Kráľova reč zažila standing ovation. Nejednalo sa o prílišné experimentovanie s hrou Davida Seidlera, kto videl Oscarom ocenený film, v hlavných úlohách s Colinom Firthom a Helenou Bonham Carter, si vie výsledný produkt veľmi dobre predstaviť, a to aj preto, že film je “kópiou” divadelnej hry a nie naopak. Herecké výkony boli premyslené a presvedčivé. Martin Sláma (Bertie – vojvoda z Yorku) a Ladislav Frej (Lionel Logue – logopéd) si pružne sekundovali a vytvorili zohrané duo. Najväčšou hviezdou bola Eva Novotná (Alžbeta – vojvodkyňa z Yorku). Jej dikcia, výstavba role a významová naplnenosť reči je uchvacujúca. Svojim prejavom dokáže z textu vyniesť na povrch pointy, dosiaľ nebadané významy, a tak sa celý zážitok stáva reálnejším, pravdivejším a zrozumiteľnejším. V prípade Evy Novotnej nejde o náhodnú záležitosť, nie je to jednorázový úspech. O jej konzistentných hereckých výkonoch sa môžete presvedčiť aj v HaDivadle, ktorého je už stálou členkou súboru. Celok bol harmonický, cez výtvarné poňatie scény, už spomínanú réžiu a herecké výkony, videoprojekcie a hudbu/zvuk. Ani nevadilo, keď bola sem-tam použitá nejaká samoúčelnosť (napríklad na začiatku sa pozeráme na “kráľa” ako vstáva z vane – vidíme holý zadok).
Woyzeck on the Highveld FOTO ARCHIV FESTIVALU
Brno poctil svojou návštevou, aj keď nie osobnou, ale za to umeleckou, režisér William Kentridge. Preslávil sa vďaka svojim špecifickým animáciám, ktoré cez projekcie dokresľujú vzhľad diela. Začal s nimi práve v uskupení Handspring Puppet Company, ktorá pricestovala na Divadelný Svet ukázať svoju “starú”, no pred dvoma rokmi obnovenú inscenáciu Woyzeck on the Highveld. Dobre známy dej zasadili do Johannesburgu, rok 1956. Vojcek je prisťahovalecký černošský robotník. Táto problematika nádherne zapadla do pôvodného diela K. G. Büchnera. Ako napovedá názov spoločnosti, Handspring je bábkoherecké uskupenie, ktoré nám pomocou drevených bábok (asi polovičnej veľkosti človeka), predviedlo majstrovstvo vdýchnutia života neživému objektu. Herci nechali bábky jednať, interagovať, žiť, takže ste po chvíli zabudli, že za drevenou postavičkou niekto stojí. Ladnosť pohybov a široký výrazový, aj mimický rámec, svedčí o profesionálnom kumšte. Mala som to šťastie a viedla som rozhovor s dvoma hercami – hlavnými protagonistami “Kapitána” a “Vojcka”. Z ich reči, ale aj prejavu bolo badateľné, že pokora k práci a skutočné zanietenie sú ich alfou a omegou. O práci s Williamom Kentridgeom, obnovovaní tak slávneho kusu, cestovaní po celom svete a obajovaní rozdielov medzi národmi prostredníctvom reakcií na ich prácu, potlačení vlastného ega a zachraňovaní života neživého objektu, sa môžete dočítať v rozsiahlom rozhovore, ktorý bode uverejnený na webe RozRazil online. Predstavenie bolo uchvacujúce. Šetrné spracovanie príbehu dovolilo ponorenie sa do atmosféry, divák nebol nútení zatvárať oči pred prílišnou explicitnosťou, alebo násilím. Mohol si bezpečne vychutnať silu umenia a aj preto je pre mňa záhadou, že potlesk trval sotva dve poklony. Publikum síce tlieskalo intenzívne, no zrazu sa zastavilo. Pritom potlesk bol jedinou možnosťou, ako sme im mohli poďakovať za kus svetovej kultúry, ktorý priniesli do Brna. Doplním svoj deficit a píšem: Ďakujem.
Komentáře k článku: Světe, div se (No. 6)
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
