Divadelní noviny > Kritika Názory – Glosy Zahraničí
Tulipány sú príliš vzrušujúce
Trpela mániodepresívnou psychózou, pre ktorú je príznačné balansovanie na hranici eufórie a depresie. Tvorivosť striedaná s apatickým nezáujmom o okolie mala za následok trojnásobný pokus o samovraždu. Tvorba americkej spisovateľky a poetky Sylvie Plathovej sa stáva východiskovým materiálom pohybovo-vizuálnej performancie Ariel, ktorú vytvorili študentky 4. ročníka Katedry bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave.
Performancie Ariel, ktorú vytvorili študentky 4. ročníka Katedry bábkarskej tvorby VŠMU v Bratislave. Foto: archiv redakce.
Do autorského projektu vybrali niekoľko básní zo zbierky Ariel, ktorá vyšla v roku 1965 (Maky v októbri, Ariel, Svietnik a Nick, Som vertikálna, Nespavosť, Lady Lazar a Tulipány). Pre Plathovej poetiku je príznačná krehkosť vnímania vecí a osôb vo svojom okolí. Jej lyrický subjekt je nesmierne všímavý a zároveň mimoriadne citlivý. Básne pripomínajú tkanie pavučín počas jemného mrholenia. Je to bolestná krása, ktorú objaví iba vnímavý človek, ktorý so sebou zvádza permanentnú vnútornú konfrontáciu. Práve balansovanie na hranici krehkosti a zúrivosti sa premieta do mimoriadne pútavých scénických obrazov v autorskom projekte Ariel. V tejto súvislosti môžeme spomenúť Plathovej pokus o samovraždu, ktorý realizuje jedna z troch študentiek bábkoherectva prostredníctvom agresívneho narážania a bitia fit lopty. Práve tento predmet sa stáva metaforou túžby po smrti. Na začiatku jemné, krúživé pohyby nôh po lopte sú striedané s pretáčaním sa na podlahe, držaním predmetu v rukách a pod. Fit lopta v tejto javiskovej interpretácii evokuje balvan, s ktorým Sylvia Plathová zvádza permanentný boj. Svedčí o tom nátlak, ktorý na tento predmet vyvíjajú študentky (Barbora Šoganová, Jana Bartošová, Veronika Trungelová) nielen prostredníctvom bitia, ale aj skákania a postupného vyfukovania fit lopty.
Iným príkladom k pohybovému stvárneniu Plathovej básní sa stávajú zvieracie polohy troch študentiek – prostredníctvom chodenia „na štyroch“ s použitím opätkov na rukách evokujú zviera, ktoré sa skrýva v autorkinom tele. Môžeme povedať, že ide o metaforu životného boja, s ktorou sa pracuje v celom priestore Štúdia 1. S tým úzko súvisí aj scénografický koncept performancie – minimalistický mobiliár používaných prostriedkov (tri stoly, akvárium naplnené vodou, pomôcky kuchynského prostredia) vytvára komornú atmosféru, ktorá násobí intímny rozmer mimoriadne krehkého, no deštrukčného sveta Sylvie Plathovej.
Spisovatelka Sylvie Plathová. Foto: archiv redakce.
Tri písacie stoly, s ktorými študentky vstupujú do javiskovej interakcie, odkazujú na spisovateľskú profesiu, v ktorej autorka nachádzala únik od vonkajšieho sveta. Každá zo študentiek skúma vlastné hranice tela v priamom spojení s týmto dreveným objektom (opieranie o stôl, jeho kývanie, nosenie na chrbte a pod.). Z postupného skúmania hraníc ostávajú len fragmenty (z jedného stola trčí dlhá noha, z ďalšieho záplava ryšavých vlasov, z tretieho nohy visiace na rohoch stola), ktoré poukazujú na postupnú deštrukciu autorkinho vnútorného sveta spôsobenú psychickou poruchou.
Priestor reprezentujúci kuchyňu v ľavej časti javiska na prvý pohľad síce evokuje domácu atmosféru, no tá sa mení počas prípravy koláča. Práve husté cesto sa stáva katalyzátorom napätia a humoru zároveň. Pred očami divákov podstupuje tento materiál viacero premien – od samotného žuvania, tvarovania, tvorby malej figúry, jej animovania až po následnú deštrukciu. Skúmanie hraníc s materiálom je doplnené o audionahrávky so Sylviou Plathovou, v ktorých práve slovné spojenie „dying is an art“ predstavuje kľúč k uchopeniu javiskových obrazov. Smrť sa stáva hlavným motívom pohybovo-vizuálnej performancie, v ktorej sa javiskové metafory stávajú pochopenia autorkinej tvorby. Uveďme v tejto súvislosti utopenie v jazere, ktoré je realizované namočením dlhých ryšavých vlasov do priehľadného akvária naplneného vodou. Metaforický obraz je umocnený stíšením priestoru a bodovým svietením, vďaka ktorému sa práve voda stáva záverečnou etapou v živote Sylvie Plath.
Počas performancie, pod pedagogickým vedením Maje Danadovej, sa premietajú útržky z Plathovej básní nielen na stene, ale aj na telách študentiek. Vytvára to sugestívnu atmosféru, ktorá posilňuje aspekt telesnosti. Zvuková spolupráca Dominika Javora a Veroniky Karolíny Peštovej (audionahrávky, melódie podtrhujúce jednotlivé scény) sa výrazným spôsobom podieľa na výslednom tvare inscenácie.
Pohybovo-vizuálna performancia Ariel môže divákovi ponúknuť jeden z najdôležitejších, a paradoxne najviac preceňovaných veličín súčasnosti – čas. Vďaka jeho spomaleniu a následnej koncentrácii sa divákovi otvára obrovský priestor, ktorý môže zaplniť rôznymi úvahami týkajúcimi sa života a vecí, ktorého ho obklopujú. Stíšiť sa, zamerať svoju pozornosť na prítomný okamih, nebáť sa nechať uniesť. Veď aj v básni Maky v októbri Plathová píše: Tulipány sú príliš vzrušujúce, je tu zima. / Pozri sa, aké je všetko biele, aké tiché, zasnežené.
Komentáře k článku: Tulipány sú príliš vzrušujúce
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
