„Zavolajte zubára!“ posmešne sa ozývalo v roku 1913 z hľadiska parížskeho Théâtre des Champs-Élysées na snáď najškandalóznejšej premiére baletu Svätenie jari. Teresa Vittucci s Anninou Machaz v spolupráci s Divadlom HORA sa týmto legendárnym baletným kusom inšpirovali v inscenácii Sacre!, ktorú vsadili do prostredia ústnej dutiny v scénografickej koncepcii Michely Flück. Švajčiarsky divadelný súbor navštívil Prahu v rámci festivalu 4+4 dny v pohybu.

Na zadnom prospekte javiska sa vynímajú obrovské ústa otvorené dokorán. Hracia plocha je na podlahe ohraničená červeným baletizolom rozprestretým do akéhosi polkruhu tak, aby evokoval vyplazený jazyk. Herci na scénu vstupujú primárne z hrdla, teda z vchodu uprostred zadného prospektu, navrchu vstupu sa vo vzduchu hompáľa uvula, čiže lalôčik visiaci nad koreňom jazyka. Herci reprezentujú chrup, čo sa môžeme dovtípiť vďaka veľkému bielemu zubu, ktorý ozvláštňuje zadnú časť ich inak ničím zaujímavej čiernej športovej rovnošaty.

Divadlo HORA sa orientuje na prácu s hercami s kognitívnym postihnutím štvrtého stupňa, a ani Sacre! nebolo výnimkou. V niektorých scénach preto herci vystupujú z čiernej kostýmovej uniformnosti a žiaria farbami vlastnoručne vyrobených kostýmov, ktoré si zhotovili pod dozorom Sophie Reble. Veľmi často ide o masívne kartónové masky plné všakovakých vzorov, skrz malé otvory na oči diváci nemajú šancu rozpoznať hercovu tvár.

Niekedy kvôli hranatým tvarom svojich kostýmov herci pripomínajú robotov. Ešte väčšmi to podtŕhajú ich pohyby a synchrónna choreografia založená na repetícii pohybov a gest. V priebehu celej inscenácie je dej na scéne hudobne sprevádzaný veľdielom Igora Stravinskeho, čo v kombinácii s nevšednou choreografiou priam dýcha avantgardnou náturou Svätenia jari, ktorej esenciu nám tvorcovia na scéne trefne sprostredkovali.

Avšak cieľom inscenačného tímu Sacre! samozrejme nie je skopírovať sto rokov starú inscenáciu, to by ostatne ani nemalo zmysel, keďže súčasné publikum je omnoho odolnejšie než diváci začiatku minulého storočia. Nemyslím si, že by dnes niekoho pohoršovalo, že sú Stravinského melódie plné disonancie, alebo že si tanečníci dovolili váľať sa po scéne a tancovať na podlahe. Je preto nutné prísť na nejaký rafinovaný spôsob, ako v divákoch vyvolať podobné pocity plné šoku, údivu a bizarnosti.

Žiadaný efekt tvorcovia dosahujú nádychom absurdnosti, humoru a hravosti. Po javiskovom jazyku sa premáva mechanický prst obrích veľkostí s nalakovaným nechtom naružovo, ktorý si viac-menej nikto nevšíma až do momentu, keď ho jeden z hercov postupne zabíja rovno niekoľkými zbraňami. V ďalšej scéne sa z hercov stáva svorka divokých šeliem bažiacich po mäse. Váľajú sa po zemi každý s vlastným šťavnatým kúskom a dravo sa doňho zahryzávajú. Neskôr si človek s javiskovou ústnou dutinou zjavne asi zájde k zubárovi, pretože sa v ústach objaví dvojica lekárok. Doktorky sediace zuby na svojich miestach najprv poriadne vyčistia zubnou kefkou. Pokus o čistenie dopadá márne, a tak jedna z lekárok zuby vyvŕta pomocou elektrických nožníc na zastrihávanie kríkov. Inokedy zase využívajú detinskejší, prízemnejší humor. Zisťujeme, že človek, v ktorého ústach sa nachádzame, možno trpí plynatosťou. Zaznie zvuk pripomínajúci vetry, a hneď zo scény všetci miznú so zvraštenou tvárou a zapchatým nosom.

Napriek silnej dávke bizarnosti inscenačný tím rátal s tým, že publikum nevyprovokuje k búrlivému pohoršeniu, ktoré by intenzívnejšie sprítomnilo baletnú inšpiračnú predlohu. O sprítomnenie sa preto postarali sami hneď na začiatku inscenácie. Herci totiž sedeli v prvej rade medzi divákmi a spoločne s nimi pozorovali na scéne tanec nahej Teresy Vittucci a Anniny Machaz, čo ale v priebehu krátkej chvíle zarazili pohoršeným búkaním, nadávaním a hádzaním oblečenia na performerky. Tie pod nátlakom nemali na výber, obliekli sa a pridali sa do radu zubov.

Zväčša nevnímam záverečnú poklonu sprevádzajúcu potleskom ako súčasť inscenácie, no v tomto prípade ide o výnimku. Dovtípila som sa, že hravosť Sacre! nespočíva ani tak v šikovnosti tvorcov ako v detsky čistej roztopašnosti samotných hercov, ktorých priazeň publika napĺňa nesmiernou radosťou, ktorú nezištne šíria ďalej vôkol seba.