Dramatička, dramaturgička, režisérka, pedagogička a teoretička, Iveta Škripková, a režisér, Marián Pecko – dlhoročný tvorivý tandem, aj manželská dvojica – odišli z ich domovského Bábkového divadla na Rázcestí (BDnR) presne po štyridsiatich rokoch. Bolo to náhle, nečakané, ale vzhľadom na vzniknuté, nepríjemné, okolnosti, nevyhnutné. Do slovenského, aj medzinárodného divadelného kontextu, výrazne prispeli ich originálnym a provokatívnym autorským myslením a cítením.

Konkrétne im obom možno vďačiť za vynález batolárií (divadiel pre najmenších a najmenšie), dramatizácie a scénické interpretácie nekomerčných, odvážnych a sebareflexívnych rozprávok pre deti; za spoločensky, aj politicky kritické tituly pre mladých ľudí a dospelých; za šírenie progresívneho konceptu vzdelávania divadlom; a v neposlednom rade za unikátne feministické a rodovo citlivé inscenácie. Bola som ich niekoľkoročnou diváčkou a recenzentkou. Svojou osobitou angažovanou tvorbou na mňa zakaždým vedeli zapôsobiť, rozdráždiť, ale aj zabaviť a uvoľniť. Vďaka ich skúsenému videniu sveta som sa veľmi veľa naučila – umelecky, ale hlavne ľudsky, za čo im budem ešte dlho vďačná.

Náš rozhovor je primárne zameraný na organizáciu, priebeh, dojmy a spomienky na jedinečný medzinárodný festival participatívneho divadla a rozvoja publika – Edufest, ktorého druhý ročník sa skončil len pred mesiacom (trval od 16. 9. do 26. 9. 2025). Druhý ročník Edufestu bol zvlášť zaujímavý kvôli tomu, že jeho repertoár tvorili tituly zo všetkých slovenských nezávislých divadiel, ktoré z nespravodlivých príčin neboli podporené Fondom na podporu umenia.  Takisto sme sa spolu rozprávali o aktuálnej, žalostnej umeleckej situácii na Slovensku, ako aj o tom, prečo ostáva dôležité sa kriticky vzdelávať a politicky angažovať. Rozhovor v neposlednom rade približuje, aj to, ako Škripková s Peckom spätne hodnotia svoju dlhoročnú tvorivú činnosť v BDnR z pozitívneho, aj negatívneho uhla, a aké sú ich predbežné plány do budúcnosti.

Prvý ročník medzinárodného festivalu participatívneho divadla a rozvoja publika, Edufest, ste v BDnR zorganizovali už v roku 2023 a druhý následne o dva roky neskôr. Dočítala som sa, že zámerom vašich festivalov bolo naplniť odkazy Frankfurtskej deklarácie a Soulskej agendy, ktoré sa venujú aplikácii vzdelávania umením do života škôl, kultúrnych inštitúcií a bežných rodín. Z môjho uhla pohľadu BDnR počas oboch festivalových ročníkov ponúklo presvedčivý umelecko-vzdelávací program, či už išlo o multižánrové predstavenia spojené s lektorskými úvodmi, odborné workshopy, alebo aj spoločensko-politické diskusie so širokou verejnosťou. Čo pre vás bolo zásadným impulzom tento festival na Slovensku po prvýkrát zorganizovať? Vnímali ste dlhodobý deficit v oblasti vzdelávania umením, respektíve divadlom?

IŠ: Naše divadlo od svojho premenovania na Bábkové divadlo na Rázcestí, kontinuálne zrealizovalo veľa projektov zameraných na spolupráce so školami, verejnosťou, a rôznymi komunitami. Nazývali sme ich paradivadelné projekty. Považovali sme to za prirodzené,  okrem tvorby, viesť takýto spôsob aktívnej, a osobnej komunikácie s publikom. Posledné roky upadal záujem škôl o spoluprácu s divadlom, dôvodom nebola kvalita našich predstavení, ale to, že zo škôl odišla generácia učiteľov/ učiteliek, ktorá nevnímala divadlo ako voľnočasovú aktivitu, ale súčasť vzdelávania, a ako možnosť zapojiť podnety z predstavenia do vyučovania. Trávenie času v školách sa veľmi zmenilo, do popredia sa dostávajú názory (aj zo strany rodičov), prečo majú deti opúšťať školu, keď sa majú učiť... Evidentne v našom vzdelávacom systéme chýbajú kultúrne kompetencie a divácka gramotnosť. Pričom v okolitých krajinách sa aplikuje vzdelávanie umením ako súčasť vyučovania, a aj bežného publika. Po pandémii vystúpil ten deficit veľmi do popredia, a to nás donútilo vymyslieť tento festival. 

MP: Bábkové divadlo na Rázcestí sa celé desaťročia snažilo prinášať inšpiratívne, inovatívne, a progresívne témy do spoločenskej diskusie o našom bytí. O zásadných veciach našich životov. Impulzom pre organizovanie Edufestu bol neutešený a alarmujúci stav nášho školstva a systému vzdelávania. Oficiálneho, aj neformálneho.

Ako spätne hodnotíte úspešnosť oboch Edufestov? Myslíte si, že v Banskej Bystrici dostatočne zarezonovali alebo ste boli konfrontovaní aj s nejakou kritikou? Je niečo, čo by ste v rámci týchto festivalov s odstupom času možno spravili inak?

IŠ: Dôležité je viac zapájať vysoké školy, konkrétne budúcich učiteľov/ učiteľky na pedagogických fakultách, a tiež vysoké umelecké školy. Nakoľko sa mnohí absolventi/ absolventky umeleckých škôl uplatňujú ako pedagógovia/ pedagogičky na konzervatóriách, a na základných umeleckých školách, a o metódach zážitkového učenia, aplikovania tvorivých postupov, či dramatickej výchovy, alebo tvorivého písania, do života svojho, a detí, nemajú ani šajnu.

MP: Dva ročníky Edufestu sa uskutočnili, podarilo sa zorganizovať všetko tak, ako sme mali naplánované, diváci, aj diváčky si našli tento festival,  pomerne intenzívne sa zúčastňovali predstavení, workshopov, prednášok, aj diskusií. Konkrétne výsledky sa zaznamenať nedajú, veríme, že sa prejavia  niekde, niekedy, v konkrétnej škole, na konkrétnej hodine, či prednáške prístupom pedagóga/ pedagogičky ku svojim študentom, študentkám. Kritiku sme asi nezaznamenali, skôr milé a príjemné reakcie zúčastnených. Vždy sa všetko dá spraviť inak. Aj Edufest. Nebránime sa ničomu. Momentálne však považujeme za najdôležitejšie, aby sa tento, alebo nejaký podobný festival, podarilo ešte zorganizovať. V súčasnosti je situácia na Slovensku veľmi frustrujúca. Nielen v oblasti neformálneho vzdelávania.

Zažili ste počas Edufestov špeciálne silné, prípadne inak významné momenty?

IŠ: „Aha momenty“ sú vždy po skončení workshopov divadelných lektoriek, ktoré aplikujú rôzne metódy divadelnej tvorivosti. Málokto pozná tieto metódy a postupy, a keď ich zažije na vlastnej koži, je väčšinou očarený, a chce pokračovať. Za dôležité považujem aj diskusie s divákmi/ diváčkami pred, a po predstaveniach. Na každú z nich sme sa pripravovali, aj keď pochopiteľne nevieme presne, aké budú otázky z publika. Vytvoriť priestor pre diskusiu je potrebné.

MP: Dobré pocity som mal z každej hostky/ hosťa, ktorí svojou prítomnosťou poctili náš festival.

V rámci druhého ročníka Edufestu ma zvlášť zaujala vaša ambícia otvoriť otázku, či môže byť umenie a vzdelávanie nepolitické vzhľadom na aktuálnu zviazanosť Fondu na podporu umenia, ktorý nepodporil množstvo angažovaných projektov slovenských nezávislých divadiel. Dráždivé témy jednotlivých častí vášho festivalového programu jasne dokázali, že bez politiky to v umení, ani vo vzdelávaní nejde. Študentstvo, a vôbec širokú verejnosť, je potrebné provokovať a privádzať ku kritickejšiemu mysleniu. Myslíte si, že sa aj napriek čoraz náročnejšej umeleckej situácii na Slovensku bude v budúcnosti tvoriť politicky angažované umenie/ divadlo? A ako to vnímate v oblasti vzdelávania? Veríte v progresívnejšiu osvetu?

IŠ: To, čo sa u nás deje, je likvidácia kultúry. Konzervativizmus uznáva predsa len isté hodnoty, a nemusí byť likvidačným... Mlčanie politických špičiek ohľadom situácie v kultúre je neospravedlniteľné. Škody budú, a sú obrovské, keďže väčšina kompetentných ľudí musela opustiť svoje miesta, lebo boli odvolaní bez udania dôvodu. Vo vzdelávaní je tiež veľa výbušných zón, prebieha nová reforma, konečne po tridsiatich rokoch, takže uvidíme, či sa podarí, a ako ju naše školy, teda najmä učiteľstvo, prijme. Verím vo vzdelávanie. V systematické kontinuálne učenie sa učiť celý život. Vysoká škola a diplom sú len odrazovým mostíkom k ďalšiemu vzdelávaniu. Ak sa vzdelávame, nepotrebujeme osvetu.

MP: Umenie je na Slovensku v súčasnosti systematicky likvidované. Žiaľ,  je to fakt, a žiaľ, deje sa tak na základe výsledkov demokratických volieb. Našťastie budú ďalšie, a tam sa Slováci a Slovenky môžu pokúsiť zvrátiť súčasný katastrofálny stav vecí. Verejných, aj kultúrnych. Všetko, čo sa  okolo nás deje, je politické. Aj kvalita vzduchu, ktorý dýchame je výsledkom politických rozhodnutí. Nemôžeme byť apolitickí. To len politici by boli radi, keby sme takými boli. Raz za štyri roky nás potrebujú, potrebujú naše hlasy, a potom by boli najradšej, keby sme zaliezli a nepozerali im na prsty. Lenže tak to nie je. Verím, že to, ako sa  správajú, im voliči, aj voličky v najbližších voľbách zrátajú, a pošlú ich tam, kde patria.  My, ako občania a umelci, robíme všetko pre to, aby sa tak stalo. Naša krajina, tak ako každá, potrebuje vzdelaných ľudí, ktorí budú schopní a schopné rozhodovať sa správne. Aj kvôli tomu  sa našimi aktivitami a prácou snažíme svoje publikum informovať, vzdelávať, scitlivovať, kladieme otázky, hľadáme odpovede, a snažíme sa vzájomne „ťahať na špičky“.

Po štyridsiatich rokoch ste pod vplyvom viacerých nepríjemných okolností boli nútení ukončiť svoju jedinečnú tvorivú činnosť v BDnR. Ako sa cítite? Na čo ste na seba za obdobie v BDnR najviac pyšní a čo ľutujete?

IŠ: Bola som sklamaná kvôli nekorektným metódam niektorých našich ľudí voči mne s Mariánom Peckom, lebo sme sa vždy snažili byť slušní a korektní, a divadlo sme vnímali ako priestor pre radosť z tvorby.  Ibaže byť čestným a schopným reflektovať svoju skutočnú odbornosť, a reálnu úroveň schopností, sa dnes na Slovensku nenosí. Takže zrejme „tie okolnosti“ spadajú do scenára doby.  Počas tejto vlády miesta získavajú ľudia bez akejkoľvek kompetencie, stačí buď ohováranie, alebo politická príslušnosť k strane. Snáď sa to po voľbách zmení. Slušnosť treba kultivovať. My sme vďační za roky strávené v divadle, za to, čo sme mohli zrealizovať aj vďaka mnohým iným ľuďom, čo nám verili, a podporovali nás vo vnútri divadla, alebo zvonka. Teraz pripravujeme knihu k 65. výročiu divadla, a analyzujeme tvorbu, roky našej tvorivej praxe, a musím povedať, bola to parádna jazda! Všetkým vďaka za to. Čo ľutujem? Že sa nám nepodarilo presadiť dostavbu druhej etapy divadla, a tým sme sa odsúdili žiť v krásnej, ale malej divadelnej vile. A ešte ľutujem, že Banská Bystrica nie je väčšie mesto, nežije takým kultúrnym a mestským životom ako veľké mestá, kvôli tomu mnohé naše výnimočné predstavenia nenašli svojich divákov/ diváčky.

MP: Necítim sa najlepšie, ale už sa to zlepšuje. Našťastie na to nie som sám. Okrem toho mám veľa pracovných ponúk, dosť cestujem, a plánujem si ďalší život. Ešte uvidím, kde to bude. Som pyšný na celých štyridsať rokov v BDnR, aj so všetkými omylmi a prešľapmi, ktoré sa pritrafili. Som tomuto divadlu nekonečne vďačný za všetky roky, na ktoré ma k sebe prichýlilo, som vďačný za všetkých ľudí, ktorých som stretol, a pracoval s nimi, nech to bol ktokoľvek. Je mi ľúto, ak som za tie roky niekomu ublížil. Určite sa stalo. Ospravedlňujem sa za to.

Čím vás obohatila, prípadne ochudobnila, dlhodobo intenzívna práca v divadelnom prostredí?

IŠ: Bol to náš život. Život našich detí. Divadlo sa nedá robiť v pracovnom čase. A táto skutočnosť vás obohatí nesmierne, ale súčasne aj ochudobní.

MP: Neviem si predstaviť, že by som bol v živote niekde inde. Divadlo je mojím prirodzeným prostredím. Aj dáva, aj berie. Nemám s čím porovnať. Nevedel som dýchať iný vzduch. Všetko bolo, ako má byť.

Máte v sebe ešte odhodlanie pokračovať v divadelnej tvorbe na Slovensku pod vplyvom zhoršujúcich sa spoločensko-politických podmienok alebo máte ambíciu začať smerovať viac do zahraničia?

IŠ: V tejto situácii ma skôr zaujímajú iné stereotypy, napríklad vekové. Čítala som, že v Nemecku chcú zaviesť príplatok, aby seniori/ seniorky neodchádzali predčasne z práce, a odovzdávali skúsenosti mladším kvôli kontinuite... Vtedy som si povzdychla, prečo nežijeme v Nemecku? 

MP: S odhodlaním som nikdy v živote nemal problém. Mám ho stále. Budem sa snažiť o divadlo, kým budem vládať, kým budem mať s kým, a kým budem mať kde. Iné ambície nemám. Nič sa v mojom živote nezmenilo. Len už nie som zodpovedný za konkrétne divadlo. Ale to konkrétne divadlo mi bude chýbať. 

S akými témami, prípadne s akými konkrétnymi titulmi, by ste v rámci svojej budúcej tvorivej činnosti chceli konfrontovať deti, dospievajúcich a dospelých? O čom pre vás ostáva dôležité verejne hovoriť a prečo?

IŠ: Nedá sa to vyjadriť všeobecne. Každá doba má svoje „háčiky“. Závisí aj od toho, kde by to bolo, s kým, a pre koho... Divadlo sa nedá robiť vo vzduchoprázdne. Všetky vekové kategórie majú  svoje špecifiká. Pri deťoch ma teraz zaujíma fenomén jellyfish, a keďže tento prístup k výchove prevláda, aj v umení treba k tomu zaujať stanovisko, hrať deťom iné veci, a inak na nich pôsobiť ako doteraz. Neočarovať ich efektami, množstvom prostriedkov,  fragmentami, skečmi, ale nech prežijú príbeh s hrdinom/ hrdinkou o tom, čo je to delená zodpovednosť, a že sa jej nemusia báť.  Dospievajúci sa dnes nemajú dobre. Obrovské nároky zo všetkých strán, mediálny tlak, AI... Samota, úzkosti, žiadna eufória z mladosti, ale dysfória. Pre túto vekovú kategóriu je veľmi vhodné divadlo fórum. Škoda, že v tom  v našom divadle nemôžeme pokračovať. Absolvovali sme dlhú prípravu, a je to v dnešnej dobe najlepší spôsob ako pritiahnuť teenagerov/ teenagerky do divadla, a súčasne autenticky komunikovať s nimi o nich samotných.  Dospelí/ dospelé... V našom divadle som chcela zaviesť tvorivé, rodovo citlivé písanie pre seniorov/ seniorky, s dôrazom na prívlastok –  tvorivé. Práve preto, lebo kreativita prináša radosť v každej komunite. Tvorivosť nemá vek.  

MP: Plánov mám viacero. Konkrétne tituly spomínať nechcem, a vlastne ani témy. Vždy je o čom hovoriť. Dôležitých vecí v našich životoch je veľa. Aj snov, aj smútkov, aj radostí, aj bolesti, aj túžby po kráse. A aj talentovaných ľudí, ktorí o tom dokážu hovoriť, a ľudí, ktorí vedia, a chcú počúvať. Divadlo určite prežije.