Najnovšie ste zrealizovali imerzívnu performance v galerijných priestoroch All Is Good in Heaven voľne inšpirovanú životom a dielom Davida Lyncha. Aké máte spomienky na skúšobný proces a ako na vás zapôsobil finálny tvar?

Vedel som, že to majú byť paralelné svety zvláštnych charakterov v podaní šiestich performerov. Niektorí premieňajúci sa do viacerých postáv, objavujúci sa, a miznúci  v rozličných miestnostiach výstavy. Takže to bola veľmi individuálna práca, založená na detaile, ale zároveň rozprestretá do členitého priestoru. Bolo to ako stavať niekoľko predstavení, ktoré sa odohrávajú súčasne. Provokatívne bolo to otvorenie sa nespočetnému množstvu asociácií a obsahov  v závislosti na tom, ako sa medzi jednotlivými príbehmi pohyboval ten ktorý divák. Pracoval som s performermi, ktorí už zažili môj spôsob práce, takže sa dalo sústrediť na to podstatné a nestrácať čas. Predstavenie na mňa samotného začalo naplno pôsobiť  v druhom, januárovom bloku. To už sa performeri uvoľnili a mali viac zažité to, ako pracovať s energiou publika. A áno, „uvoľniť sa v tom, aby ste naraz udržali svoje intencie, rytmiku hudby na ktorú odpovedáte kontrastom, pričom vnímate zmeny pohybu divákov po priestore a ich cítenie“... To nejaký čas trvá a nedá sa to dosiahnuť len na skúškach. Je to tak trochu mentálne kung-fu, na ktoré si postupne performeri vo Farme zvyknú a dokonca ich to začne i baviť. Sú to naše nástroje k tomu, ako byť živí a prítomní. Je to také dobrodružstvo.

Ako sa cítite po zderniérovaní tohto projektu?

Ja som si myslel, že toto imerzívne predstavenie bude low profile, teda len pre niekoho, koho zaujíma Lynch, a tak. Že divákov Farmy v jeskyni zvyknutých na „prikovanie sa“ do stoličiek bude možno rozčuľovať tá neistota prechádzania cez imerzívny priestor, a s tým spojeným fomo (fear of missing out). Nakoniec väčšinu divákov práve toto bavilo, to vlastné objavovanie, blízkosť s charaktermi a ich autentickým svetom. Niektorí sa ich aj dosť báli. Niektorí na to išli niekoľkokrát, lebo boli zvedaví, čo sa dialo v iných priestoroch výstavy. Mal som z toho nadšenia divákov radosť, rovnako aj z ich spontánnych reakcií na mieste.

Ako vznikala hudba k performance? Do akej miery ste na nej spolupracovali s Marcelom Bártom?

S Marcelom vo Farme v jeskyni spolupracujem už veľa rokov. Vo všeobecnosti veľmi rád tvorím s jazzmanmi. Ich cítenie je pre mňa nenahraditeľné. A nie, nie je to len preto, že kedysi som mal svoj jazz band (úsmev). Nedokázal by som spolupracovať s hudobníkom, ktorý so mnou komunikuje iba prostredníctvom notového zápisu. To mi často príde ako bariéra, kde sa stratí to napojenie. Ja potrebujem v živom hudobníkovi niekoho, kto paralelne vníma „tok akcie  performera ako hudbu ďalšieho nástroja“ a je s ním v neustálej vzájomnosti počas svojej hry. Nie hráča, čo odohrá svoje noty a koniec. Moja spolupráca s hudobníkom je zakaždým intenzívna, hudba je pre mňa alfou a omegou všetkého. Nedokážem pracovať s hudbou, s ktorou sa nestotožním. Z pôvodne navrhovaných motívov Marcela pre All Is Good in Heaven som vo výsledku vyselektoval asi možno len  štyridsať percent, ktoré on potom ďalej rozvíjal. Marcel je vynikajúci skladateľ, ktorého spontánny, tvorivý vesmír asi nebude veľmi vzdialený od toho Lynchovho... (úsmev)

Z čoho ste čerpali inšpiráciu v rámci pohybovej zložky performance? Ako vznikali jednotlivé partitúry?

Vychádzalo sa  z viacerých zdrojov. Performeri reagovali na niektoré Lynchove diela, situácie, dokonca konkrétne filmové charaktery. Zároveň reagovali aj na rekvizity, ktoré som im navrhol ja alebo oni sami. Vychádzali sme aj zo zadaných pohybových vzorov, ktoré sme však použili iba ako „matricu“ k tomu, aby sa zrodil charakter, ktorý v sebe mal mať zakaždým nejaký rozpor, kontrast, tajomstvo. Zameral som sa na to, aby už len  prítomnosť takého charakteru i mňa samotného  ako diváka bezprostredne zaujímala a bavila, ideálne od prvého momentu.  Pracujem intuitívne, že pridávam rôzne „vrstvy“ a nové zadania performerom,  pokiaľ necítim, že je to „plné“.

Bolo niečo, čo sa podľa vás v performance nakoniec nepodarilo, s čím ste ostali nespokojný?

Boli sme vo finančne podvýživenej situácii. Nemohli sme použiť zvukovú aparatúru, ktorá by  zodpovedala členitosti priestoru, recyklovali sme kostýmy, všetko, vrátane svetiel, muselo byť minimálne. Napriek tomu som to chcel vizuálne dotiahnuť viac. Ak by bolo k dispozícii druhé poschodie v hlavnom galerijnom priestore DOX-u, nechal by som polozbúrané priečky predchádzajúcej výstavy ako ešte nebezpečnejší potemnený priestor, kde sa môže návštevník viac stratiť a luxusnejšie sa báť. Na druhej strane, limit je vždy dobrý. Bolo zaujímavé vidieť, ako vlastne pomerne málo performerov na veľkom priestore dokáže autenticitou svojich intencií spolu s hudbou  ovládnuť atmosféru, a oživiť Lynchov svet. Človek mal pocit, že je hosťom v autentickom a horúčkovitom sne niekoho druhého.

V súčasnosti sa FVJ zaoberá hlavne aktuálnymi spoločenskými témami. Máte do budúcna ambíciu pokračovať v tejto línii alebo plánujete posun aj do inej oblasti?

Každá aktuálna téma, ktorou sme sa doposiaľ zaoberali minimálne mňa osobne poznamenala a, ovplyvnila môj hodnotový kompas. Intuitívne sme narazili na témy, ktoré ešte neboli reflektované a dnes zásadne hýbu dianím vo svete a, ovplyvňujú náš každodenný život. Je to obohatenie, ktoré zostáva v človeku. Zvyk ísť za tým, čo je „pod“, trénuje vnímavosť a tvorbu náhľadu. Keď sa vychádza len zo samotného pohybu, bez určovania konkrétnej témy dopredu, vyplaví sa obsah, ktorý pod tým bol a je živý. Je to len otázka rozpoznania. Na druhej strane, mne sa nechce zotrvávať vo „zvieracej kazajke“ vlastného programu. Každé ďalšie predstavenie nemusí vychádzať zo spoločenskej témy a vznikať rovnakým spôsobom ako tie predchádzajúce.

Aké ďalšie projekty pripravuje FVJ v nasledujúcom období?

V šuplíku máme viac atraktívnych tém a projektov. Uvažujem o  imerzívnom predstavení s väčším obsadením.  O zážitku, ktorý by sa denne odohrával blokovo vo vybranej site-specific lokácii. Avšak takýto projekt by potreboval skúsené producentské a finančné zázemie. Je toto u nás možné? Čo sa týka nápadov na nové projekty, my máme „nabité“, zohraný tým, pripravených performerov.  Otázka je, na čo sa podarí zohnať prostriedky, a aké prostriedky budú vôbec na činnosť ako takú. Respektíve „na prežitie“.

Došlo u vás k nejakej zmene v prístupe k divadlu, či k umeniu v poslednom období?

Neviem, či sa to dá nazvať zmenou prístupu. Ja som na kontinuálnej ceste, kde si dávam výzvy, ktorými skúmam svoju vlastnú odolnosť. Kedysi som videl len divadlo, a nič iné. Neskôr som si však uvedomil, že divadlo pre mňa bolo skôr nástrojom k tomu, aby sa vo mne niečo menilo. Dnes už ale viem, že transformácia sa dá dosahovať aj inou cestou. Niekedy mám dojem, že sme od hľadania, sily a zážitku v súčasnom divadle a tanci utiekli do beztvarosti a nudy,  ktoré ospravedlňujeme konceptom. Nakoniec tam nie je ani remeslo, ani nič nové a originálne, ale skôr taká navoňaná zatuchnutosť s povinnou Instagramovou podporou. Ale tak nejak sme sa na tom, všetci programovo zhodli, že je to ok. Tak s týmto asi nie som kompatibilný. A  váham, či v takomto svete chcem byť. Vtedy si spomeniem na to, čo mi povedal Dīmītrīs Papaiōannou o tom, že dlhé roky hral „futbal sám so sebou“.  Niekedy si ako taký osamelý a snaživý futbalista pripadám aj ja. Vo filme, ktorému sa taktiež venujem, tento dojem nemám. Možno je to  tým, že som sa v ňom ešte nestihol zorientovať.

Čo alebo kto je pre vás v poslednej dobe najväčšou inšpiráciou?

Som otvorený všemožným inšpiráciám okolo mňa. Či už ide o mojich spolupracovníkov, alebo náhodné ľudské stretnutia. Veľkou inšpiráciou sú pre mňa ľudia, ktorí sa dostali za svoj sebastredný postoj a sú tu pre druhých. Láskavosť, odvaha a autenticita ma nikdy neomrzia.

Zvyknete považovať za inšpiráciu aj samého seba? Viete sa oceniť?

Je o mne všeobecne známe, že som k sebe dosť kritický... (smiech) Keď sa mi stáva, že ma niečo donúti, aby som sa prehrabával cez proces, ktorým som prechádzal pri tvorbe našich predošlých projektov, bývam prekvapený, že sa v tých krokoch vlastne nespoznávam... (úsmev) A to ma na tom vlastne baví.

Minulý rok ste oslávili životné jubileum. Ako sa cítite?

Stále mám pocit, že som na začiatku. A že iba teraz začínam tak trošku na niečo prichádzať. Cítim sa mladší, ako pred rokmi (úsmev). Viac som sa uvoľnil, tak si hovorím, že som možno v niečom zmúdrel. Viac si to všetko užívam. I to, v čom som zostal hlúpy. Som ako dieťa, ktoré sa denne zaoberá smrťou.

Zaujala ma téma samoty, ktorú spomínate. V súčasnosti je pre mnohých ľudí stále problematická. Ako ste si k nej našli cestu vy?

Ako malý chlapec som veľmi veľa a rád čítal všetko možné a písal divadelné hry. Takto som sa chránil a  „zatváral“ pred svetom. V mladosti som sa potom  „za bytie sám“ hanbil. Aktuálne si čas samého so sebou užívam ako dar a priaznivú okolnosť. Na tom kľude sa človek stane do istej miery závislý (úsmev).

Veľa ľudí vás popisuje ako autoritatívneho, nekompromisného, či náročného. Čo si o tom myslíte?

To som už počul. Asi chápem, prečo takéto prívlastky dostávam, často od tých, čo so mnou nepracovali. Asi chápem, prečo takéto prívlastky dostávam, často od tých, ktorí so mnou nepracovali.   Ja si skôr pripadám, že neustále slúžim a snažím sa  v tom, čo robím, dostať za seba. Asi to robím preto, že len vtedy ma to začína baviť.  

Čo by ste vo svojom živote ešte chceli dosiahnuť?

Ešte? (úsmev) Opustiť to, k čomu už vôbec nemusím byť pripútaný. Oslobodiť sa z vlastných zauzlení a takto nadľahčený letieť za svetlom.

Aké sú vaše súčasné ženské vzory alebo múzy?

Mňa životom sprevádzajú takpovediac „ženské majsterky“. Od mojej učiteľky klavíra až po môj súčasný tajný vzor životného smerovania, zhodou okolností vždy išlo o ženy. To boli vzory. No a potom máte takú inšpiráciu i roky vedľa vás.  S Hanou Varadzinovou máme veľmi pevné, rokmi overené, spojenie. Je to „parťák“, čo vás neopustí bez ohľadu na to, či sa vám darí alebo nie. Dnes už je Hana charizmatickou umeleckou osobnosťou, o ktorej by sme mali všetci viac počuť a ja dúfam, že aj budeme. Snáď som i ja taký „prima parťák“ pre ňu (úsmev).

Čo si myslíte o feministickom a rodovo citlivom divadle?

Vo všeobecnosti nemám potrebu rozdeľovať bytosti na mužské alebo ženské, zdá sa mi to nudné a nepodstatné. Ale asi spoločenský rozdiel v takomto typickom konvenčne „ženskom, či mužskom“ vedení  je. Vyzerá to, že chlapčenský patologický narcismus a jeho agresivita dominuje svetu. Keď sa bavíme na tejto úrovni, považujem sa „za feministu- amatéra“, ktorý sa v svojom živote stretol s prevahou silných a vyspelých žien, a s prevahou slabých a nevyspelých mužov. Ale nikdy som nemal potrebu programovo exponovať feministické alebo rodovo citlivé témy.

Ako vnímate aktuálnu slovenskú spoločensko-politickú situáciu?

Som zdesený z toho, ako rýchlo neerudovaní, nekultúrni a nevzdelaní zločinci ukradli štát a obmedzili slobodu. V súčasnosti je to ale, bohužiaľ, trend, ktorý začína prevládať vo viacerých krajinách. Keď sme premiérovali inscenáciu Commander (2022) o online nenávisti a radikalizácii nielen detí , alebo sme exponovali tému dezinformácií a politického marketingu v Českém hrdinovi (2024), tak to najprv mohlo pripadať ako „niche“ téma , ale teraz to tak už nie je. Na práci Farmy v jeskyni je zaujímavé, že vieme dopredu intuitívne vycítiť tie neuralgické body, keď to ešte väčšinu ľudí moc  nezaujíma.  Vnímam ako prevládajúci problém, že spracovanie takýchto tém ostáva v okrajovej pozornosti a nám tak neustále niečo uniká. Všeobecne sa v našich životoch dookola venujeme nepodstatnostiam, v tom sme preborníci. A vždy sme potom veľmi prekvapení, čo sa stane. Ako keď nás vždy a neustále zaskočí, že niekto umrie.  To je také komické a hlúpe.

Takže sa aktuálna pokrivená situácia podľa vás už nedá nijakým spôsobom zachrániť?

Obávam sa, že vykoreniť všetko to, čím sa toxicky podarilo otráviť legislatívu a chod jednotlivých inštitúcií, bude trvať viac rokov. Bolo by ideálne, ak by sa objavil silný, nekompromisný líder s pevným hodnotovým zakotvením, bez ktorého to na Slovensku ďalej už asi nepôjde. Rád by som sa ešte dožil väčšej zmeny k lepšiemu, ale je otázne, kedy sa to naozaj začne diať. Dezinformačná vojna Ruska je tu zhruba už od roku 2014, a doteraz sme sa jej v Európe vlastne nezačali účinne a systematicky brániť. Divné, že?  

Ako vnímate súčasné vysoké umelecké školstvo? Nikdy ste nemali ambíciu pôsobiť aj ako pedagóg?

Nejaké ponuky z českých vysokých škôl som už dostal. Všeobecne sa tomu nebránim, ale ostáva pre mňa otázne, do akej miery by bolo to, čo prinášam ja, kompatibilné s takzvanou „cestou správnosti“. Ja idem cestou odstraňovania prekážok, ktoré bránia, aby sa prejavil autentický pohybový a hlasový výraz, zdroje, skryté v každom človeku. Takže to originálne, tá sila vo vnútri, sa prejaví sama, keď už nič nebráni. To je však v rozpore s cestou dávania receptov, ako sa má „správne“ chodiť, hýbať a hovoriť. To je opačná cesta.