Aj deti sú diváci
Žijeme v konzumnom svete. Žijeme konzumným štýlom. Vyhovuje nám to. Máme radi pekné veci. Máme radi pekné, farebné, cenné veci. Sme jednoducho ako deti. Iba meníme ciele našich materiálnych túžob od stavebnice a plačúcej bábiky k pohodlnému kreslu a značkovým handierkam na našich potomkoch. Sme ako deti. Len si málokedy uvedomujeme, že naše postoje k hodnotám sa od detského veku nemenia a zostávajú rovnako dôležité.
David Drábek sa vo svojej ostatnej inscenácii v divadle Minor, v poradí už tretej, pokúša komunikovať s hľadiskom aj o týchto témach. Divadelnú hru Hračky napísal v spolupráci s hudobným skladateľom Janom Matáskom ako muzikál pre deti. Výsledok má ale s týmto divadelným druhom len pramálo spoločné. Tančeky a spievanie na živo, vytrhnuté z kontextu celej režijnej koncepcie, totiž ešte muzikál nepotvrdzujú.
O hračkách, s hračkami a napokon bez hračiek!
V krásnej detskej izbe sa vždy po odchode rodičov otvára iná realita, iný svet, ktorí si tvoria kamaráti Petřík, Leonard, Máša a R.B. Petřík, ktorý rozumie reči hračiek a dokáže sa s nimi rozprávať, sa snaží absenciu rodičov kompenzovať dobrodružstvami, vymyslenými výpravami a hrami s kamarátmi, ktoré narúša príchod matičky a táty alebo opatrovateľky, pani Milady. Takáto diferenciácia dvoch svetov je samozrejme na prvý pohľad veľmi príťažlivá, mnoho detí v hľadisku sa v nej dokáže nájsť, lepšie povedané, je to realita, ktorou sme si každý prešli (alebo ešte prechádzame). Detskí hrdinovia musia na veľmi malom priestore vyriešiť nielen problém s otravnou opatrovateľkou, ale aj zabrániť tomu, aby nikto neodhalil ich tajomstvo. Jedného dňa totiž z truhlice s hračkami vyskočí mimozemšťan. Nikto nevie odkiaľ sa vzal, no jeho prítomnosť nesie veľké zmeny. Len jeho letmý dotyk zaručuje pravdovravnosť a s ňou i odkrytú pretvárku, snaží sa medzi postavami vzbudiť lásku a úprimnosť; jednoducho, kto by nechcel mať takého mimozemšťana? Mimozemšťana, ktorému od začiatku bije v hrudi krásne červené neónové srdiečko.
Jeho pôsobenie však prinesie i zápletku, ktorá spustí následné vyhrotené situácie, ktoré dospejú samozrejme k najlepšiemu koncu z najlepších, aby mohol potom odísť domov, na svoju planétu alebo rozsievať pomoc a dobrotu v inej detskej izbe.
Hračky predstavujú text, ktorý tematicky presahuje od detských divákov k dospelým, respektíve k ich rodičom. Síce naivný, príbeh v niektorých určitých okamihoch naberá vážnejšie vyznenie, vyvolané dramatickými situáciami s morálnym podtextom. Nehovoriac o vedľajšej dejovej línii: rodičia, ktorí kvôli pracovnému vyťaženiu nemajú na svoje deti čas, argumentujú prísľubmi dovoleniek a kadečoho iného, len aby deťom zatvorili ústa. Moralizovanie nad dnešným trendom extrémneho pracovného nasadenia, za obeť ktorého (podľa diania na scéne) padá rodinný život je síce ukázané bez príkras, no bez dostatočného vyznenia. A navyše je to veľmi zjednodušený a zovšeobecňujúci pohľad. V hľadisku divadla sedela obrovská väčšina rodín, akoby vystrihnutých z divadelného deja. Je ale otázne nakoľko na nich tento apel zapôsobil, predovšetkým v súvislosti s tým, že napokon sa príbeh skončí happyendom. Naivné!
Lepšie Hračky čítať ako vidieť
Drábek je skúsený dramatik, jeho precízna práca s jazykom je nepopierateľná aj v tomto texte. Dokáže s ľahkosťou miešať moderný slang, mediálne a reklamné slogany a detský dialekt (veľmi vhodne a vtipne pracuje aj s detskými makaronizmami). Vo výsledku však repliky nepôsobia plytko ani povrchne, práve naopak. Akoby autor dokázal recyklovať ich prapôvodnú jednorozmernosť a dodať im hlbší a plnší rozmer, samozrejme ale v kontexte plynúceho deja. Takéto použitie jazyka je komunikatívne aj pre dospelého diváka, ktorý si dokáže odčítať aj podtexty, ktoré dieťa nestíha.
Drábek sa zamýšľa nad vzťahom dieťaťa a hračky, ktorý je deformovaný kvantitou, o čom sa spieva v jednej z piesní (každá hračka baví dieťa tri minúty), vzťahom dieťaťa a jeho rodiča, ktorý je deformovaný hračkami a prácou a napokon vzťahmi medzi deťmi navzájom. Hračky majú náboj, ukazovaním všedného stereotypu, ktorý sa stal štandardom, odkrývajú otázku medziľudskej komunikácie, v tomto prípade založenej na vzdialenosti generačnej.
Tieto tézy však v konkrétnom javiskovom prevedení vyznievajú absolútne naprázdno. Obrovská detská izba, proporčne zväčšený nábytok, obrie plyšové hračky, postavy dospelých na chodúľoch. Síce efektné a na chvíľu aj zaujímavé, ale na druhej strane popisné, gýčovité, klišé a zbytočne zdoslovnené. Možno to na niekoľko okamihov zapôsobí na detské vnímanie, ale vzápätí nastáva chvíľa, kedy sa pýtame, aký zmysel má takéto zastaralé scénické riešenie, ktoré s rozdielmi medzi deťmi a dospelými vlastne ani nijak nepracuje. Okrem jedinej scény, kedy si postavy detí a rodičov vymenia úlohy a dostanú sa každý do odlišnej kože, čiže si vymenia aj chodúle. Vtedy je jasne vidieť zmysel tohto prístupu ale deje sa tak len na chvíľu a aj tá nie je dostatočne pointovaná. Dieťa predsa nepotrebuje vidieť v divadle to, čo vidí aj reálne, že k svojim rodičom musí vzhliadať, že nedočiahne na kľučku.
O deťoch ale nie pre deti
Podobne je to i s hereckou prácou. Snaha o štylizáciu do detskej mentality trápnymi gestami a nemotornými pohybmi, rozmaznaný a infantilný prejav – Herectvo akoby odrážalo predstavy dospelých o detskom správaní, ktoré je ale samozrejme veľmi skreslené a jeho výsledkom môže byť aj vyššie uvedené herecké uchopenie. Drábkova hra je v podstate veľmi realistická, základná dejová výstavba a vzťahy medzi postavami sú akoby vystrihnuté zo života. Prečo potom nie je reálne stvárnená aj osobnosť dieťaťa? Keď je dnešné dieťa dostatočne zrelé premýšľať v peňažných cifrách, rozpoznávať hodnotové rozdiely, byť samostatné a vidieť rodičov len večer, sledovať správy a poznať amerického prezidenta, prečo by detský divák nemal byť dostatočne zrelý na to, aby sa nemusel pozerať na zjednodušený obrázok vlastného videnia sveta?
A hlavne, v divadle, ktoré je prispôsobené mladým divákom ako svojej cieľovej skupine, kde už pri vstupe do foyer nastáva pocit bezťiaže a kde každá stena dýcha magickou fantáziou, je až tragikomické sledovať predstavenie, ktoré takto k divákovi nepristupuje. A je to vzhľadom na kvalitu textu aj veľká škoda.
Azda jedinou líniou, ktorá je aj divadelne dotiahnutá, je motív starnutia bábiky Barbie, respektíve poukazovanie na ideál krásy, ktorý táto bábika zastupuje a ktorý je nereálny. Autor nechal jednoducho Barbie zostarnúť. Je síce pravda, že je to krok výsostne riskantný a v istom zmysle ide samotný Drábek proti sebe, dávať hračkám ľudský vek, no v konečnom dôsledku je to vlastne zámer. Zámer, ktorý má docieliť to, že tak ako nebudeme navždy deťmi, nebudeme navždy mladí a mladé a hlavne, že to nie je absolútne žiadny problém! Vek je len číslo, ktoré nič neznamená, na čo prichádzajú aj obstarožné a kypré vráskavé bábiky. Scénicky je to takmer dokonalé spracovanie, predovšetkým s plnohodnotným efektom pri scéne, kedy sa stretnú mladé a staré Barbíny. A treba jednoznačne uznať, že tie originálne bábiky s plnými tvarmi, okuliarmi a ovisnutými svalmi majú v sebe neuveriteľný pôvab, ktorý im môže závidieť aj tá pravá od Matela.
David Drábek napísal pomerne kvalitný text, réžiu však nedokázal zvládnuť natoľko, aby priniesla niečo viac ako zhmotnené alúzie na nedeľné televízne dopoludnia, americké rodinné komédie alebo výklady drahých hračkárstiev. Mágia detského myslenia, ktorá vie byť aj racionálna, zostala pred zatvorenými dverami do divadelnej sály.
Divadlo Minor – David Drábek: Hračky. Scenár a réžia David Drábek, hudba Jan Matásek, dramaturgie Petra Zámečníková, scéna Martin Černý, kostýmy Andrea Králová, choreografia Marta Trpišovská a Michal Vodenka. Premiéra: 30. května 2010.
Komentáře k článku: Aj deti sú diváci
Přidat komentář
(Nezapomeňte vyplnit položky označené hvězdičkou.)
